Penzion StrmilovChata v České KanaděPenzion v KunžakuUbytování větších skupinRybařeníChata u rybníkaChata Jižní ČechyChataStrmilovUbytování ve StrmilověChata u KomorníkaUbytování Česká KanadaPenzion v Jižních Čechách
ČLOVĚK je odborný elektronický časopis, vydávaný Filozofickou fakultou Univerzity Karlovy v Praze. Je orientován na mladé a začínající badatele, zvláště na studenty doktorského studia. Snaží se přitom dát konkrétní obsah pojmu interdisciplinarita – jak obsahem studií, článků a recenzí, tak obsahem rozhovorů. Přejeme inspirativní čtení.


Posudok článku Márie Pavligovej Literatúra a sociálny stereotyp v kontexte 70. rokov 20. storočia – Nové slovo mladých vs. otvorená perspektíva

Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD.

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity


Zpět


Mária Pavligová sa vo svojom článku zameriava na sedemdesiate roky dvadsiateho storočia, teda na obdobie slovenskej literatúry, ktoré je v odbornej reflexii po roku 1989 neprirodzene „nereflektované“. Dôvodov obchádzania sedemdesiatych rokov v literárnej vede je hneď niekoľko a za ten najhlavnejší dôvod možno považovať uplatňovanie estetických kritérií pri súčasnom hodnotení literárnych diel, také odlišné od hodnotenia podľa „straníckosti“, „ľudovosti“ či iných politicky motivovaných kritérií. Obdobie „zlatých šesťdesiatych“ rokov (pripomeňme si známy rovnomenný zborník Ústavu pro českou literaturu AV ČR z roku 1999) prinieslo bohatú nádielku nových tendencií v umení, popri ktorých sa začiatok sedemdesiatych rokov (označovaný oprávnene aj ako „neoschematizmus“) javí ako veľký umelecký regres. Návrat k posilňovaniu socialistickorealistickej metódy a k praktikám politického diktátu umelcom viedol k estetickým deformáciám a rozsiahlym obštrukciám v prirodzenom procese literatúry a literárneho života.  

Aj keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov umelecká tvorba ochromila, neupadla natoľko, aby sa o nej v odborných kruhoch nemalo písať vôbec. Autorka štúdie si už výberom témy vhodne zvolila predmet svojho výskumu, čím vypĺňa medzeru v literárnovednej reflexii. A nie je to jediná vhodná voľba, ktorú u M. Pavligovej môžeme sledovať. Tou ďalšou správnou voľbou je spôsob, akým autorka problematiku sedemdesiatych rokov načrtáva. Je založený nielen na vysvetlení dobového kontextu, ale aj na synekdochickom špecifikovaní a konkretizovaní jednej z typických dobových udalostí  – na vydávaní časopisu pre mladých Nové slovo

Celkovo možno v predloženom článku sledovať tri základné tematické okruhy. Prvým je extenzívna kontextová sumarizácia prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (s presahom dokonca až k predprevatovej situácii v literatúre pred rokom 1948). Zlomové udalosti (Pražská jar, August 1968, politická zmena v apríli 1969, šimečkovské „obnovenie poriadku“ 1972) autorka prepája s udalosťami literárneho života, pričom osobitne si všíma, ako sa naplnili podmienky na vytvorenie takej podoby časopisu pre mladých, aké bolo v tomto období jedine možné – Nové slovo pod výrazným vplyvom Vojtecha Mihálika. V štúdii sa argumentuje v literárnohistorických súvislostiach, pod drobnohľadom však ostáva aj estetická a poetologická stránka literárnych diel. 

Druhým tematickým okruhom článku je existencia periodika Nové slovo, ktoré od začiatku viedol a formoval jej „kontroverzný“ vedúci redaktor Vojtech Mihálik. M. Pavligová sa usiluje pri hodnotení činnosti vedúceho redaktora aj samotného periodika o vyvážený, podľa možností objektívny pohľad: „[Mihálik] Vo svojom snažení formovania nastupujúcej generácie básnikov na úkor individuálneho prispenia však, s odstupom času a objektívnosťou nazerania nebol úspešný a jeho úsilie nahradiť novou, „správnou“ generáciou oddanou ideologickým požiadavkám generáciu autorov rokov šesťdesiatych, ostalo v zásade nenaplnené.“ Autorkin záverečný axiologický pohľad na pôsobenie Nového slova je nejednoznačný: na jednej strane sú niektoré politické ciele, ktoré časopis mal plniť, na druhej strane sformovanie sa novej generácie, ktorá postupne „prerastala“ úzke hranice stanovené redaktormi časopisu, aby sa nakoniec stali autonómnymi básnickými osobnosťami (napr. M. Haugová, D. Hevier, D. Podracká, A. Ondrejková a ďalší). 

Tretím okruhom článku je zamyslenie sa nad otázkou „sociálneho stereotypu“, ktorý sa pomerne neuvedomovane uplatňuje pri hodnotení niektorých javov literatúry a literárneho života. Takmer celým textom článku sa nesie ľahký apelatívny tón, odzrkadľujúci autorkin nesúhlas s terajším stavom reflexie literatúry odbornou verejnosťou. „Ak teda v súvislostiach s obdobím sedemdesiatych rokov prijmeme tvrdenie F. Matejova o predčasnej fiktívnej historizácii literárneho diania, žiada sa pre tento výsek literárnych dejín prístup, ktorý by dokázal aktuálnu hodnotu diela identifikovať a ukotviť i na pozadí (aj časovo) širšieho odborného a spoločenského kontextu. Aby sme však mohli čo najpresnejšie analyzovať tento problémový úsek literatúry, je nutné zbaviť nazerania naň určitých deformujúcich, stereotypných tvrdení“ (podč. J. G.).  

Hodnotiaci aspekt, prítomný na viacerých miestach, nebýva typickou súčasťou vedeckých textov a aj v tomto prípade približuje žáner štúdie k žánru odbornej eseje. Našťastie takáto mierna subjektivizácia nepôsobí rušivo; autorka totiž nezabúda na argumentáciu svojich tvrdení a svoj názor obhajuje nie osobnou emfázou, ale dokladmi priamo z primárnej a sekundárnej literatúry.  

Článek o sedemdesiatych rokoch a sociálnom stereotype ich vnímania je prínosom do skúmania tohto neprávom obchádzaného obdobia slovenskej kultúry. Autorka nadväzuje na doterajšiu odbornú reflexiu, pričom polemicky vníma niektoré hodnotenia a súdy o tomto období a ponúka ich revíziu. Rekonštrukcia, o ktorú sa M. Pavligová usiluje, je nateraz dostatočne pokrytá informačnými zdrojmi, predsa však pri ďalšom rozvíjaní tejto témy bude treba siahať po ďalších prameňoch a nepreceňovať využitie syntetických Dejín slovenskej literatúry III (Marčok a kol.), ktoré nenapĺňajú štandard literárnych dejín.  

Článek Literatúra a sociálny stereotyp v kontexte 70. rokov 20. storočia – Nové slovo mladých vs. otvorená perspektíva vnímam ako sľubný príspevok k poznaniu dejín slovenskej literatúry, má všetky náležité znaky odbornosti a vedeckosti, a preto ju odporúčam publikovať.  

Prešov, 15. marca 2012


Všechny zveřejněné texty podléhají autorskému zákonu a je ze zákona zakázáno je publikovat bez svolení jejich autora.