Penzion StrmilovChata v České KanaděPenzion v KunžakuUbytování větších skupinRybařeníChata u rybníkaChata Jižní ČechyChataStrmilovUbytování ve StrmilověChata u KomorníkaUbytování Česká KanadaPenzion v Jižních Čechách
ČLOVĚK je odborný elektronický časopis, vydávaný Filozofickou fakultou Univerzity Karlovy v Praze. Je orientován na mladé a začínající badatele, zvláště na studenty doktorského studia. Snaží se přitom dát konkrétní obsah pojmu interdisciplinarita – jak obsahem studií, článků a recenzí, tak obsahem rozhovorů. Přejeme inspirativní čtení.


ČLÁNKY

Slovenskí psychiatri v českom prostredí: sonda do česko-slovenských jazykových vzťahov

Vydáno dne 15. 12. 2008 (2611 přečtení)

Lucia Satinská (1986) študuje v magisterskom programe slovakistiku, komparatistiku a anglistiku-amerikanistiku na FF UK. K hlavným oblastiam jej záujmu patrí sociolingvistika a stredoeurópska kultúra.

Posudky:

PhDr. Mira Nábělková, CSc., Ústav slavistických a východoevropských studií FF UK - ZDE

Mgr. Marián Svoboda, Ústav lingvistiky a ugrofinistiky FF UK - ZDE


Abstract:

The article deals with a description of a qualitative research aimed at Slovak psychiatrists who work in Czech Republic. There are approximately 1300 Slovak medical doctors working in Czech Republic at the moment. Psychiatrists were chosen as a sample group, because they examine and cure the patients with the use of language. There were ten participants who were either interviewed or filled in a questionnaire. The participants were asked to state which language (Czech or Slovak) they used at work and in private and also whether they switched languages (and if so, in which situations). The research showed that the choice of language of the participants is individual. Some use Czech as a working language and Slovak as a private language. The rest communicate only in Slovak or only in Czech. Some participants were asked to use Czech at work by their employers. A tendency to use the language of the communication partner also appeared. There are few researches dealing with the use of Czech and Slovak in working environments and this one attempts to show the possibilities for further research.

Klíčová slova:

sociolingvistika, česko-slovenské jazykové vzťahy, kvalitatívny výskum, bilingvizmus


Obsah:

Úvod

1. Metódy výskumu a charakteristika respondentov

2. Analýza zozbieraných dát

Záver

Bibliografia

Príloha č. 1

Príloha č. 2


Slovenskí psychiatri v českom prostredí: sonda do česko-slovenských jazykových vzťahov

Úvod

„...ja som fakt prišla s tou predstavou, že my máme výlučné postavenie v Čechách, a že sme tu doma, a že proste hovoriť slovensky je úplne normálne, ale vyviedlo, vyviedli ma z tohto omylu (smiech) proste veľmi rýchlo a myslím si, že, že ja to tak veľmi nevnímam, ale oni to takto vnímajú veľmi silno, že nech si ako nemyslím, že ako Slovák sa tu nejako mám správať ako Slovák. Myslím, že to vnímajú tak, ako keby sem prišiel Poliak, tak proste sa očakáva, že bude hovoriť česky.“

Respondentka, 31 rokov, 0,5 roka v českom prostredí

„...pri tom prvom pobyte to bolo tak, že sme boli taká slovenská komunita na škole, takže (P) sme spolu bývali na koleji, to bolo dané tým, že medzi sebou sme rozprávali po slovensky, v škole sme rozprávali po slovensky, no a ten druhý pobyt teraz od roku 2000, vlastne nemala som predstavu, nie neprišla som s nejakým rozhodnutím, ktorý jazyk budem používať, ale kolegovia, vlastne, (P) v tom prvom zamestnaní nejak prejavili, (P) prejavili nejak (P) pozitívny,  pozitívny vzťah k tomu opäť počuť slovenčinu a nejak ma v tom podporovali, aby som si slovenský jazyk udržala, takže dodnes rozprávam po slovensky.“ 

Respondentka, 42 rokov, 16,5 roka v českom prostredí 

Úvodné citáty z rozhovorov s mojimi respondentkami ilustrujú pravdepodobne dva krajné pohľady na používanie češtiny/slovenčiny Slovákmi v českom prostredí. Majú širšiu platnosť, napriek tomu, že pochádzajú z výskumu zameraného na konkrétne pracovné prostredie – psychiatrickú prax. V roku 2002 napísala Mira Nábělková vo svojej štúdií Medzi pasívnym a aktívnym bilingvizmom (poznámky k špecifiku slovensko-českých jazykových vzťahov): „Rámcovo možno povedať, že české prostredie od slovensky hovoriacich prechod na češtinu principiálne nevyžaduje (môžu ho vyžadovať niektoré konkrétne pracovné zaradenia), naopak často ich zotrvanie pri slovenčine podporuje – používanie češtiny ostáva tak v mnohom vecou rozlične (apriórne či na báze komunikačných skúseností) motivovaného individuálneho rozhodnutia.“ (Nábělková, 2002, s. 106) Je teda dôležité prehlbovať poznanie o tom, ako funguje komunikácia Slovákov žijúcich v českom prostredí. Táto práca sa pokúša na výskume malej vzorky slovenských psychiatrov pracujúcich v Česku poukázať na určité otázky jazykovej interakcie v súvislosti s ich schopnosťou komunikovať po česky a po slovensky. V súčasnosti pracuje v Českej republike okolo 1300 slovenských lekárov (Kuchyňová, 2007). Údaje o počte slovenských študentov medicíny v Česku nie sú dostupné, ale celkovo študuje na českých vysokých školách vyše 15000 študentov zo Slovenska a je pravdepodobné, že počet študujúcich medicínu bude nemalý. Psychiatri predstavujú medzi lekármi špecifickú skupinu, pretože nástrojom ich vyšetrovania a často aj liečebného pôsobenia je jazyk. Predpokladom teda je, že voľba medzi češtinou a slovenčinou je tu kľúčovejšia ako v iných medicínskych odvetviach.

Komunikácia medzi lekárom a pacientom je oblasť, ktorou sa sociológovia aj sociolingvisti zaoberajú už mnoho rokov (napr. novšie v českom prostredí Hoffmannová, 2000). Môj výskum sa na komunikáciu lekár-pacient orientoval z hľadiska výberu jazyka interakcie, zameriava sa na komunikačné možnosti striedania kódov slovenských psychiatrov a na to, ako ich oni sami vnímajú. Slovenskí lekári v českom prostredí pôsobia rozlične dlho, mnohí aj v tomto čase prichádzajú, bez predchádzajúcich skúseností s jazykovou produkciou v češtine. M. Nábělková o komunikácii Slovákov v českom prostredí hovorí: „Prítomnosť novo prichádzajúcich slovensky hovoriacich v českom jazykovom prostredí predstavuje špecifickú aj výskumne zaujímavú sféru – dáva možnosť sledovať ich rozlične motivované komunikačné stratégie, zámer (a mieru jeho realizácie) hovoriť v novom jazykovom prostredí (v súhre s jeho predpokladanými či prejavovanými očakávaniami) podľa možnosti vo všetkých situáciách po slovensky alebo naopak po česky, resp. komunikovať v jednom alebo druhom jazyku (striedať kódy) podľa typu (potrieb) konkrétnej komunikácie.“ (Nábělková, 2002, s. 106) Presne na spomínanú sféru komunikačných stratégií sa sústreďujem aj vo svojej práci. Chcem sa pozrieť na to, ako do tohto rámca zapadá psychiatrické prostredie, kde je vzájomné porozumenie zásadné pri zisťovaní diagnózy i liečení (psychoterapia).

Predpokladom je, že slovenskí psychiatri pracujúci v českom prostredí sú bilingválni. Otázkou ale zostáva, o aký typ bilingvizmu ide.[1] Bilingvizmus je pojem, ktorý zahŕňa množstvo významov, ja ho tu používam na označenie kompetencie porozumieť a komunikovať v slovenčine aj v češtine. Všeobecne sa o česko-slovenskom a slovensko-českom bilingvizme hovorí ako o pasívnom alebo percepčnom, pričom väčšina hovoriacich považuje svoju kompetenciu za takú samozrejmú, že ju do dotazníkových prieskumov neuvádza (pozri napr. Nábělková, 2002).[2] Teoreticky sa dá vychádzať aj zo všeobecnejšej koncepcie spoločenského bilingvizmu, ale ani tá nie je neproblematická. Li Wei (2000, s. 24 – 25) uvádza tieto hlavné príčiny kontaktu jazykov a teda vytvárania potenciálnych situácii pre vývin spoločenského bilingvizmu:

* politika – spájanie národov do štátov, kvôli politickej stabilite regiónov

* prírodné pohromy – z toho vyplývajúce sťahovanie obyvateľstva

* náboženstvo – prenasledovanie náboženských skupín a ich následná migrácia

* kultúra – kultúrny jazyk (napr. písaný) môže byť odlišný od komunikačného (hovoreného)

* ekonomika – sťahovanie sa za prácou (dnes napr. Poliaci v Británii)

* vzdelanie

* technika

Pre súčasnú česko-slovenskú situáciu sú aktuálne najmä kultúra, ekonomické a vzdelanostné dôvody. Väčšina Slovákov sťahujúcich sa do Česka prichádza buď za prácou alebo za vzdelaním. Toto je často aj dôvod slovenských psychiatrov. Z mojich respondentov šiesti prišli do Česka študovať a už tu zostali. Jedna respondentka prišla kvôli lepšiemu zárobku, jedna kvôli tomu, že si tu rozširuje vzdelanie. Zvyšní dvaja respondenti neuvádzajú dôvod svojho pobytu. Okrem už spomenutých príčin mohlo ísť aj o niečo osobné, napr. nájdenie si životného partnera a pod.

Psychiatri teda môžu pri komunikácii v pracovnom prostredí voliť z dvoch možností. Môžu komunikovať po česky alebo po slovensky, prípadne oba jazyky striedať.[3] Výber jazyka môže potenciálne ovplyvňovať niekoľko faktorov, a to najmä ich jazyková kompetencia v češtine, požiadavka od nadriadených, či predstava o vhodnosti, primeranosti použitia toho ktorého jazyka v danej situácii. Okrem voľby jazyka na pracovisku sa psychiatri (a samozrejme nielen oni) stretajú s voľbou jazyka v súkromí. Pri výskume so slovenskými psychiatrami v českom prostredí som sa zamerala vo veľkej miere na to, ako u nich funguje striedanie kódov na základe rozlíšenia súkromnej a pracovnej sféry. Možno tu totiž poukázať na určité komunikačné stratégie súvisiace s udržiavaním si slovenčiny ako súkromného/intímneho jazyka oproti využívaniu češtiny ako pracovného jazyka. Predpoklad vychádzal z mojej vlastnej skúsenosti a zo skúsenosti mojich známych, Slovákov žijúcich/študujúcich v Česku, ktorí často používajú češtinu pri oficiálnych či polooficiálnych príležitostiach (od komunikácie v obchode, cez stretnutie sa s neznámym až po pracovnú komunikáciu) a slovenčinu pri súkromných. Rozdiel medzi používaním jazykov v práci a v súkromí ukázal aj sociologický výskum G. Sokolovej a Š. Hernovej, zameraný na otázky jazykového a národného vedomia (Sokolová – Hernová – Malá, 1998).[4] Ďalšou zaujímavou oblasťou možného skúmania v súvislosti s bilingvizmom (nielen) psychiatrov je otázka striedania kódov (code-switching). Diferencovanosť osobnej jazykovej kompetencie  na osi od pasívneho bilingvizmu k vyváženému bilingvizmu a otvorenosť komunikačných možností v súčasných česko-slovenských jazykových vzťahoch umožňujú uplatniť v závislosti od rozmanitých okolností jazykovej interakcie rôzne stratégie striedania kódov (vedomé aj nevedomé).

1. Metódy výskumu a charakteristika respondentov

Veľkosť skúmanej vzorky nebola na začiatku presne určená. Základom výskumu sú dva kvalitatívne rozhovory, ktoré boli koncipované ako štruktúrované interview, ale  respondentky samy občas prešli do akejsi formy naratívneho interview, s tým, že sa im v tom nebránilo, pretože sa tak potenciálne mohli odhaliť ďalšie problémové oblasti. Rozhovory boli vedené s dvoma psychiatričkami, ktoré majú odlišné skúsenosti.[5] Jedna strávila v Českom prostredí spolu šestnásť a pol roka, pričom tu aj študovala medicínu a posledných sedem a pol roka má súkromnú ambulanciu. Druhá je v Česku len asi pol roka, študovala na Slovensku a pracuje na klinike. Na základe týchto rozhovorov bol zostavený dotazník.[6]

Dotazník aj interview sa skladali z dvoch častí, prvá sa sústreďovala na všeobecné informácie a druhá na otázky používania jazykov v súkromí a na pracovisku. Druhá časť teda pozostávala z otvorených otázok, ktoré sú koncipované tak, aby pokryli stručnú jazykovú biografiu respondenta, s príklonom k diferencovaniu súkromnej a profesionálnej sféry. Zaujímalo ma, či respondenti komunikujú inak v práci a v súkromí a čo ich výber jazyka ovplyvňuje.

Pre analýzu sa berú do úvahy všetci respondenti (tí, ktorí sa podrobili interview aj tí, ktorí vyplnili dotazník), preto výsledky interview a dotazníkov spracúvam súbežne. Považujem ich za komparatibilné, pretože otázky v dotazníku sú takmer identické ako otázky pri interview, s tým rozdielom, že pri interview som kládla doplňujúce otázky a respondentky hovorili aj spontánne o príbuzných relevantných veciach. Dotazník bol rozoslaný pätnástim psychiatrom, ich výber bol obmedzený dostupnosťou – väčšinou išlo o známych dvoch „východiskových“ respondentiek (tzv. metóda „snehovej gule“, napr. Hendl, 2005). Dotazník mal podobu otázok s otvorenými odpoveďami a respondenti ho vyplňovali elektronickou poštou. Celkový počet navrátených vyplnených dotazníkov je osem. Všetci respondenti pracujú v Prahe a chodia pravidelne, niekoľkokrát do roka na Slovensko.

Ďalšie základné údaje o respondentoch, pochádzajúce z prvej časti dotazníka, prinášajú nasledujúce tabuľky. Tabuľka č. 1 zachytáva prehľad respondentov vzhľadom na ich vek, pohlavie, vzdelanie a dĺžku pobytu v českom prostredí.

Tab. 1

Celkový počet respondentov

10

Muži

4

Ženy

6

Vekové rozpätie

26 – 44

Priemerný vek

34,4

Štúdium medicíny v ČR

6

Štúdium medicíny v SR

4

Rozpätie počtu rokov v českom prostredí

0,5 – 25

Priemerný počet rokov v českom prostredí

11, 8

Nasledujúce tabuľky (2a a 2b) predstavujú respondentov vzhľadom na typ praxe. Tieto informácie považujem za relevantné, pretože som predpokladala, že sa to môže nejako prejaviť na používaní češtiny a slovenčiny v práci. Ani jeden z respondentov, ktorí v súčasnosti pracujú na klinike, nekomunikuje v práci po slovensky (s výnimkou komunikácie so Slovákmi). Používanie češtiny a slovenčiny v ambulancii kolíše.

Tab. 2a

Typ praxe[7]

Iba klinika

Iba ambulancia

Aj klinika aj ambulancia

5

1

4

Tab. 2b

Pracovné skúsenosti len v ČR alebo v ČR aj v SR

Len ČR

6

ČR aj SR

4

2. Analýza zozbieraných dát

Zásadnou vecou pri analýze získaných údajov, ktorú si treba uvedomiť hneď na začiatku, je (reálna aj možná) diskrepancia medzi niektorými odpoveďami respondentov. Na tento problém pri sebareflexii slovensko-českých bilingvistov poukázal napr. Marián Sloboda v štúdii Užívání češtiny a slovenštiny u Slováků v ČR a jazykové postoje majority (ve výsledcích dotazníkového výzkumu) (Sloboda, 2006). Jeho respondenti napr. odpovedali, že češtinu nepoužívajú nikdy, ale na otázku, kedy ju používajú, odpovedali tiež. Nepriamo tak potvrdili, že češtinu napriek predchádzajúcej odpovedi niekedy používajú. Podobne aj niektorí moji respondenti uvádzajú, že nestriedajú kódy, ale nakoniec vyplynie, že k striedaniu kódov u nich dochádza. Napríklad jedna z respondentiek, ktorá sa zúčastnila interview, vyhlásila, že v práci komunikuje len po slovensky, ale vysvitlo, že chorobopisy píše po česky. Samozrejme, pod komunikáciou asi myslela ústny prejav, ale v skutočnosti používa oba jazyky – slovenčinu  v hovorenej a češtinu v písomnej forme.

Predstavy o používaní slovenčiny a češtiny a ich naplnenie

Prvá otázka v dotazníku (a aj v interview) znela:  „Pamätáte sa, s akou predstavou toho, aký jazyk/jazyky budete používať, ste prišli do Česka? Splnili sa tieto očakávania?“ Prehľad odpovedí uvádzam v tabuľke (Tab. 3). Táto otázka je kľúčová pre interpretáciu ďalších odpovedí respondenta, pretože ak napríklad niekto príde do Česka s tým, že bude komunikovať v práci po česky a aj tak postupuje, je samozrejmé, že sa z jeho ďalších odpovedí nedá zistiť, či by sa, keby rozprával po slovensky, stretol s požiadavkou hovoriť po česky. 

Tab. 3[8] „Pamätáte sa, s akou predstavou toho, aký jazyk/jazyky budete používať, ste prišli do Česka? Splnili sa tieto očakávania?“

Int1

S očakávaním na jazyk, nepamätám sa, myslím, že som nemala.[9]

Int2

No, tak ja som dieťa vyrastajúce v Československu a češtinu som vždy vnímala ako rodnú reč a mala som predstavu, že to aj Česi majú tak s nami, že proste slovenčina je normálne vnímaná ako úplne zrozumiteľná reč a nepamätám si veľmi, že či som to nejako riešila, že či budem hovoriť česky, ja som teda česky nikdy predtým nehovorila a nejako som to ani nevedela, ale vôbec som to nevnímala ako problém, nejako neriešila, no a tie očakávania sa nesplnili, lebo som vlastne narazila na to, že jednak mi teda v práci povedala nadriadená, že by som mala hovoriť česky, že nemôžem očakávať, že mi budú pacienti rozumieť...

D1

Prišiel som s predstavou, že budem komunikovat čo najviac po česky a tak aj robím.

D2

Nepamätám si.

D3

V 18 rokoch som nai nevedela že budem psychiatrynoiu ani som nevedela že tu zostanem.

D4

Český 

D5

Myslela som si, že mi čeština nebude robiť žiaden problém, bola som na ňu zvyknutá z kníh (beletria aj odborná literatúra), z filmov atd....samozrejme prax je iná a vyjadrovať sa plynule v češtine mi robilo zo začiatku veľký problém, zhruba 2 roky som v práci hovorila po slovensky, aj správy so písala v slovenčine.

D6

Chcel som sa od začiatku naučit hovoriť česky.

D7

Hovorím slovensky

D8

Začal som študovať za federácie v r. 88, takže prvé roky bez problémov som hovoril aj skladal skúšky v slovenčine. Pri klinickej praxi som pri odoberaní anamnézy od reálnych pacientov začal hovoriť a používať češtinu.

 

Respondenti prejavili rôzne tendencie. Jedni sa nepamätajú, iní prišli s tým, že budú hovoriť po česky a tak aj robia (bez problémov, resp. aj s problémami), ďalší prišli s predstavou, že budú hovoriť po slovensky (niektorým to vychádza, iným nie). Odpovede na túto otázku prinášajú potenciálne podnety pre ďalší výskum. Implikujú, že mnohí Slováci prichádzajúci do Česka majú pocit, že aj bez cieleného osvojovania si češtiny sú schopní plynulo v nej komunikovať (pozri nasledujúcu časť), a že občas svoju kompetenciu preceňujú (odpoveď D5). Sondu do predstáv o vlastnej (percepčnej aj produkčnej) kompetencii v češtine Slovákov žijúcich na Slovensku v porovnaní s ich skúsenosťami pri pokuse o aktiváciu produkčného modu češtiny po príchode do českého prostredia, diferencovanosť osobných skúseností predstavuje štúdia M. Nábělkovej (2002).

Medzi mojimi údajmi jednu skupinu predstavujú odpovede, v ktorých respondenti odpovedajú, že plánovali hovoriť po slovensky, a tak aj robia. Dve z nich sú ženy nad 40 rokov, ktoré sú v Česku už dlhší čas (jedna 16 a druhá 14 rokov) a v súčasnosti pôsobia v súkromnej praxi (Int1, D7). Podľa všetkého sa nestretli so spoločenským tlakom, ktorý by ich pôvodné nasmerovanie modifikoval a viedol ich ku komunikácii v češtine. Ako problematickejšie sa ukázalo očakávanie mladšej lekárky (Int2), ktorá si predstavovala, že bude hovoriť po slovensky, ale „narazila“ na odporúčanie hovoriť po česky: „jednak mi teda v práci povedala nadriadená, že by som mala hovoriť česky, že nemôžem očakávať, že mi budú pacienti rozumieť...“ Tento prvok respondentka znova tematizuje v odpovedi na otázku, či sa v práci stretla s požiadavkou hovoriť po česky, a tam sa pri ňom pristavím podrobnejšie.

Cielené učenie sa češtiny a česko-slovenská jazyková (ne)problémovosť

Žiadny z respondentov neuviedol, že by sa niekedy cielene učil po česky. Napriek tomu z dotazníkov aj z rozhovorov vyplynulo, že o akýsi druh cieleného osvojovania si jazyka išlo. Najplynulejšie si osvojili češtinu tí, ktorí v Česku študovali medicínu. Títo sa naučili písať lekárske správy v češtine už na škole. Ostatní, ktorí študovali na Slovensku, začali po česky písať bez predchádzajúcej prípravy. Respondenti odpovedali, že ak ich chorobopisy boli/sú kontrolované, ide o kontrolu z profesijného hľadiska. Na druhej strane, respondenti často priznali, že spočiatku sa medzi komentármi ich nadriadených objavovali aj poznámky gramatického či vôbec jazykového charakteru, a teda sa učili metódou poučenia z vlastných chýb. Niektorí priznávajú, že robia chyby dodnes (pozri tab. 5, napr. D1).

Respondenti neopisujú problémy s komunikáciou a tí, ktorí neporozumenie nejako tematizujú, väčšinou hovoria o lexikálnej rovine. Všeobecne pri komunikácii Slovákov v Česku existujú rámcovo dva typy problémov – problém porozumenia češtine a problém porozumenia slovenčine. Predpokladala som, že u tých respondentov, ktorí zvolili možnosť hovoriť na pracovisku po slovensky, nastanú prípady, keď im niektorí pacienti nebudú rozumieť. Čo som neočakávala, ale čo sa objavilo pri jednom z interview, bolo neporozumenie češtine zo strany slovenskej psychiatričky. Respondentka, ktorá má súkromnú psychoterapeutickú prax v rozhovore spomenula, že sa jej zriedkakedy stáva (ale stáva), že keď pacient popisuje svoje pocity, niekedy si nie je istá nejakým slovom, resp. jeho emočným odtieňom, a vtedy pacienta musí poprosiť o vysvetlenie, pretože pri psychoterapii môže práve takýto detail veľa znamenať. Iná respondentka v dotazníku uviedla, že má niekedy problém porozumieť pacientovi v ťažkom psychotickom stave. Tu je však otázne, či by takému pacientovi rozumela, aj keby hovoril po slovensky, keďže jedným z prejavov psychickej choroby môže byť aj zmenený rečový prejav. Tá istá respondentka ešte napísala, že jej robia problémy „staročeské“ výrazy. Žiaľ nie je isté, čo presne pod týmto pojmom myslela.

Neporozumenie z opačnej strany – neporozumenie slovenčine zo strany českého pacienta sa neobjavilo ako problematické, malo skôr ráz anekdotických historiek typu: „Napr. pri vyšetrení pacienta somaticky – ich reakcie na pokyn „ľahnite si prosím na chrbát“, mnoho krát nevedeli, akú časť tela myslím a líhali si na brucho, bok a pod J“ (D5) Alebo iná respondentka si v interview spomenula na to, ako pri jednom z prvých pokusov písať po česky (do chorobopisu) napísala, že pacientka sa „střetla“ s rodičmi priateľa, pričom mala samozrejme na mysli slovenské sloveso „stretnúť sa“ a nie české „střetnout se“, ktoré má síce podobnú formu, ale iný význam. „Stretnúť sa“ v slovenčine zodpovedá českému „potkat se“, je neutrálne, zatiaľ čo české „střetnout se“ má aj význam bojového stretu, hádky.

Používanie češtiny a slovenčiny na osi súkromie – práca

Ďalšie otázky v dotazníku sa orientovali na protiklad používania češtiny a slovenčiny v súkromí a na pracovisku. Prehľad výsledkov je zhrnutý v tabuľkách 4 a 5. 

Tab. 4

Otázka

V akom jazyku komunikujete v súkromí? Doma, s partnerom, s deťmi, s kamarátmi... Pohybujete sa v českom prostredí v slovenskej komunite?

Int1

Komunikujem po slovensky i s českými priateľmi i so slovenskými priateľmi po slovensky.

Int2

Žije medzi Bratislavou a Prahou, za svoje súkromie považuje Bratislavu, a teda v súkromí komunikuje po slovensky.

D1

Nepohybujem sa v sloveskej komunite, mám cca rovnaký počet slovenských aj českých kamarátov a skaždým komunikujem v jeho rodnom jazyku, v súkromi, teda doma som ticho, lebo žijem sám.

D2

Po slovensky, mám niekoľko slovenských kamarátov

D3

So Slovákmi vždy hovorím slovensky kdekolvek pos vete. Ináč rozprávam vo svoje rodine česky, manželbol čech

D4

s priateľom (Čech) viac slovensky, s českými kamarátmi česko-slovensky , na Slovensku slovensky. Nepohybujem sa v slovenskej komunite, mám len pár slovenských známych v Čechách

D5

V súkromí po slovensky, s deťmi, mužom, jeho rodinou.....kamarátmi....slovenskú komunitu nevyhľadávam cielene, ale mám tu mnohých slovenských známych a kamarátov

D6

S manželkou češkou hovorím česky, so Slovákmi slovensky.

D7

Po slovensky,s kamarátmi deti česky

D8

v Prahe česky, na Slovensku s rodinou Slovensky, so slovenskými lekármi ako kedy – face to face slovensky, pri prítomnosti skupiny či českých kolegov v lokálnej češtine V podstate nie – slovenskú komunitu v prahe nemám, len sporadické kontakty s bývalými spolužiakmi

 

Z tabuľky vyplýva, že respondenti zvyknú v súkromí hovoriť po slovensky, často to ale závisí aj od toho, s kým respondent komunikuje – prejavuje sa istá tendencia k prispôsobeniu sa českému komunikačnému partnerovi. Z výsledkov žiaľ nie je jasné, aký je postoj respondentov k tomuto prispôsobovaniu.

V odpovediach na túto otázku sa tiež objavil aspekt objavujúci sa aj v iných odpovediach – mnohí respondenti striedajú jazyky nie na základe kompetencie či príslušnosti k pracovnej, či súkromnej sfére, ale v závislosti od národnosti komunikačného partnera. Z odpovede psychiatra D8 „so slovenskými lekármi ako kedy – face to face slovensky, pri prítomnosti skupiny či českých kolegov v lokálnej češtine“ je zrejmé, že pracovné prostredie, resp. jeho oficiálne prejavy ovplyvňujú výber jazyka. Táto odpoveď sa dá vnímať aj ako potvrdenie Gumperzovej teórie, ktorú približuje aj Joseph Gafaranga vo svojej štúdií Code-switching as a conversational strategy (2007). Gumperz popisuje rozlíšenie kódov na „we-code“ a „they-code“, pričom menšiny považujú svoj jazyk za „we-code“ a oficiálny jazyk za „they-code“. Pri súkromných príležitostiach, kde sú prítomní bilingválni hovoriaci, používajú „we-code“ a pri oficiálnych príležitostiach a v komunikácii s monolingvistami používajú „they-code“. Tu by sa teda dala slovenčina slovenských psychiatrov označiť za „we-code“, ktorý používajú medzi sebou, keď nie je prítomný český kolega, a čeština, oficiálny jazyk na pracovisku, funguje ako „they-code“.

Zanedbateľné nie je ani to, že dve respondentky (D7 a Int1) uviedli, že s kamarátmi svojich detí, či deťmi svojich kamarátov hovoria po česky. Prejavuje sa tým fenomén, ktorý je dnes širokou verejnosťou najviac tematizovaný v súvislosti s česko-slovenskými jazykovými vzťahmi, a síce predpoklad, že české deti už slovenčine nerozumejú.[10]

Tab. 5

Otázka

V akom jazyku komunikujete s kolegami na pracovisku? Sú medzi nimi Slováci? (nielen lekári, ale aj napr. sestričky alebo iný personál?) Líši sa vaša komunikácia s nimi a s českými kolegami?

 

V akom jazyku vyšetrujete pacienta? Od čoho to záleží? Pýtate sa ho, ako chce aby ste s ním komunikovali? Závisí to nejako od (predpokladanej) diagnózy?

Akým jazykom píšete chorobopisy? Kontroluje alebo kontroloval ich niekto po vás?

Int1

Po slovensky, jej komunikácia sa nelíši, ale asimilovaní slovenskí kolegovia na doktorskej izbe s ňou prechádzali do slovenčiny.

Po slovensky

Po česky. Spočiatku boli kontrolované z profesijného hľadiska, ale aj gramatické chyby boli opravované.

Int2

S kolegami hovorí po slovensky z dôvodu nedostatočnej jazykovej kompetencie (sebareflexia), v budúcnosti by chcela hovoriť po česky. So sestričkami komunikuje po česky, lebo to považuje za oficiálnu pracovnú komunikáciu.

Po česky, požiadavka od nadriadených.

Po česky, sú kontrolované z profesijného aj jazykového hľadiska.

D1

Na pracovisku komunikujem v českom jazyku

Na pracovisku komunikujem v českom jazyku. Nepýtam sa, nezávisí to od diagnozy.

Na pracovisku komunikujem v českom jazyku. Teda píšem aj lek. Záznamyn v českom jazyku, myslím, že ich nikdo po mne nekontroluje a nie su uplne gramaticky správne.

D2

S Čechmi po česky, so Slovákmi po slovensky, komunikácia sa nelíši

 

Po česky

česky, nekontrolujú

D3

So Slovákmi vždy hovorím slovensky kdekolvek pos vete.  Nelíši.

V češtine, pokial rozpráva slovensky tak v slovenčine

V češtine. Prvé š roky n aklinike ma kontroloval primár a okrem odborných poznámok mi opravoval aj gramatiku.

D4

vačšinou  komunikujem česky, s kolegami slov.  povodu niekedy slovensky a paradoxne aj česky.

česky, jedine slovenského pacienta slovensky, od diagnózy to nezávisí, nepýtam sa na výber

 

česky, chorobopisy sa kontrolujú, ale z profesného hradiska

D5

Na úvod po česky, postupne ak sa vzťahy stanú menej formálne, tak po slovensky....aj s Čechmi,aj so Slovákmi. Komunikácia sa líši už len tým, že so Slovákmi používam „slovenskejšiu slovenčinu“ J do komunikácie s Čechmi sa občas pripletie nejaké to české slovíčko.

Dnes už s pacientami komunikujem výhradne po česky (jedine so Slovákmi nie J )

Chorobopisy píšem po česky, nekontroluje ich nikto...začala som zhruba tretí rok od príchodu do ČR, do tej doby som písala po slovensky. V začiatkoch mi pomáhala so skladbou viet kolegyňa.

D6

De facto iba v češtine, iba v kontakte zo Slovákmi v slovenštine. V ničom sa komunikácia s českými resp. slovenskými kolegami neliší.

Vždy česky, nikdo nevie že nie som čech, zatial to poznali tak dvaja pacienti za 2,5 roku práce.

 

Jedině česky. Kontrolovala ich zo začiatku vedúca odd. ale nie z gramatických dovodou ale z odborných.

D7

Slovensky

Slovensky

 

Slovensky

 

D8

Prevážne v češtine, len so slovenskými kolegami v slovenčine, nie je rozdiel medzi personálom stredným a VŠ

Myslím, že len humorom, ten je v slovenčine srdečnejší, profesionálna komunikácia je identická

V podstate len česky, slovenskí pacienti v prahe sú sporadickí – ale potom automaticky prechádzam do slovenčiny – ale už s mnohými bohemizmami

Chorobopisy od začiatku praxe som písal v češtine, na začiatku boli kontrolavané primárom a starší kolegovia ma upozorňovali na gramatické chyby, ktorýcg sa dopúšťam doteraz

 

Rozdelenie otázok na komunikáciu s kolegami, pacientmi a písanie chorobopisov sa ukázalo ako vhodné, pretože niektorí respondenti majú tieto oblasti aj jazykovo odlíšené. Menej vhodné bolo položiť niekoľko príbuzných otázok naraz, pretože niektorých to zviedlo na príliš stručné odpovede, ktoré sú pre potreby kvalitatívnej štúdie málo informatívne. Tento problém by sa následne pri podobných výskumoch dal odstrániť použitím metódy interview s každým respondentom.

U mojich respondentov prevláda v pracovnom prostredí čeština, pričom respondenti si ju často vyberajú sami bez odporúčania zo strany nadriadeného, či negatívnej skúsenosti neporozumenia ich slovenčiny pacientom. Slovenčina funguje najmä v súkromných ambulanciách. Slovenskí psychiatri, ktorí na pracovisku používajú češtinu, vyšetrujú pacienta v češtine. Ako výnimku viacerí (D3, D4, D5 a D8) uvádzajú komunikáciu so slovenskými pacientmi. Toto je na prvý pohľad bezproblémová situácia a systém, ale potenciálne sa vynára problém: ak sa lekár pri vyšetrovaní pacienta nepýta na jeho národnosť (a to sa nemusí), ako zistí, že pacient je Slovák, ak tiež (podobne ako lekár) nehovorí po slovensky? Samozrejme, v praxi asi táto situácia nenastáva často, ale je možná.

Niektorí respondenti pri odpovedi na túto otázku odpovedajú nad rámec otázky, pridávajú sebareflexiu. Nepriamo tak obohatili výskum, pretože prejavili istý postoj, ohodnotenie vlastného jazykového prejavu. D5: „Komunikácia sa líši už len tým, že so Slovákmi používam ‚slovenskejšiu slovenčinu‘ J“ Tu by bolo veľmi príhodné mať nahrávky komunikácie tejto respondentky a porovnať jej „slovenskejšiu slovenčinu“ s jej „českejšou slovenčinou“. Iný respondent (D8) zas sebakriticky hodnotí svoju slovenčinu: „slovenskí pacienti v prahe sú sporadickí – ale potom automaticky prechádzam do slovenčiny – ale už s mnohými bohemizmami.“ Opäť by bolo prínosné analyzovať jeho prejav, a taktiež jeho vlastnú reflexiu nahrávky. Tento respondent si zjavne uvedomuje používanie bohemizmov, ale nie je jasný jeho vlastný postoj k nim. Je otázne, či ich berie ako parazitické javy svojho slovenského prejavu, alebo ich jednoducho vníma ako prirodzený následok svojho pôsobenia v Českej republike.

Pri voľbe jazyka na pracovisku nejde vždy o spontánny výber. Tento aspekt sa zohľadňoval v otázke „Stretli ste sa s požiadavkou hovoriť v práci po česky, prípadne po slovensky? Popíšte ju, prosím. Prichádzala tá požiadavka zo strany nadriadených, kolegov, či pacientov? Ako ste na ňu reagovali?“ Prehľad odpovedí uvádzam v tabuľke (Tab. 6)

Tab. 6 „Stretli ste sa s požiadavkou hovoriť v práci po česky, prípadne po slovensky? Popíšte ju, prosím. Prichádzala tá požiadavka zo strany nadriadených, kolegov, či pacientov? Ako ste na ňu reagovali?“

Int1

P: eee Stretla. Stretla. Chcete konkrétne?

I: Áno, napríklad ma zaujíma, či to prichádzalo od pacienta, alebo od nadriadených...

P: Nie, bol to štátny úradník, bol to človek, ktorý, keď som si zakladala súkromnú prax, chcela som v tom úvode, em, súbežne spolupracovať s krízovým centrom, na nejaké služby odpoludnajšie alebo víkendové, vykryť im tam, pretože to je nonstop prevádzka psychiatrická, taká pohotovosť. Ten, to krízové centrum patrí mestskej časti, čiže štátne zariadenie a komunikoval tam nejaký človek, ktorý asi je zamestnanec magistrátu, a ten (PP) mal veľkú výhradu voči tomu, že v podstate verejný činiteľ (úsmev) alebo lekár ako verejný činiteľ by nemal rozprávať inou rečou (P) než je jazyk (P) český. V Čechách, v Prahe.

I: A keď hovoríte, že on mal tie výhrady, tak ale on, vlastne asi predstavoval ten štát, alebo to bol jeho súkromný názor?

P: Myslím si, že to je o ľuďoch, že to bol jeho súkromný názor, no. Že to nemal ako befel z nejakého nariadenia alebo z vyhlášky ministerstva zdravotníctva.

I: A nakoniec teda ste ho poslali niekam, alebo ste teda nerobili to krízové poradenstvo, alebo ako to dopadlo?

P: No, nakoniec on ma s týmto, to bol argument na to, jakože – na odmietnutie mňa. Tak som sa odporúčala, no, odmietol ma v podstate, s týmto.[11]

Int2

jednak mi teda v práci povedala nadriadená, že by som mala hovoriť česky, že nemôžem očakávať, že mi budú pacienti rozumieť, to bola konkrétne akože primárka na klinike, tá mi to teda odkázala po, odkázala, že mám trénovať češtinu a to je jedna vec a to bolo také to formálne nariadenie a potom aj neformálne v kontakte s kolegami, napríklad na skupine psychoterapeutickej, mi starší kolega povedal, že či očakávam, alebo sa ma spýtal, že či očakávam, že mi všetci rozumejú v tej slovenčine, a ako bolo tak veľmi naznačované istým spôsobom, že by bolo dobré (smiech), keby som hovorila česky.

D1

V práci mi doporučili hovorit a viest dokumentaciu po česky. To som prijal. Naopak pacienti ma niekedy ponúkajú aby som hovoril slovensky. Obvykle odmietam.

D2

Údajne podľa zákona mám hovoriť na pracovisku po česky, rešpektujem to

D3

Nie

D4

s takým požiadavkom som sa nestretla, maximálně si niektorí pacienti alebo aj spolupracovníci želajú, aby som hovorila slovensky. Kolegom vyhoviem, pacientom vačšinou nie

D5

Nestretla som sa s ničím podobným. Začínala som v dobe, keď boli úradné ešte oba jazyky a potom som sama prešla do rozdeľovania jazykov – súkromie po slovensky, oficiálne miesta po česky, aby som si slovenčinu uchovala a neplietla ju s češtinou.

Teraz sa občas stretnem s tým, že mi pacienti povedia, keď zistia, že nie som Češka, aká je to škoda, že sme sa rozdelili, a ako im slovenčina chýba.

D6

Vždy hovorím česky takže som sa z niečím takým nikdy nestretol, všetci si totiž myslia že som čech. Sám sa považujem za Čechoslováka.

D7

Neprichádza žiadna požiadavka

D8

Automaticky som sa identifikoval s češtinou v klinickej praxi, pár slovenským pcientom som dal na výber – ktorý jazyk si vybrať....slovenčina bola u nich preferovaná

Zaujímavé je, ako formulácia tejto otázky (napriek tomu, že bol pri jej zostavovaní špeciálne kladený dôraz na to, aby bola neutrálna, aby nenabádala respondenta k nejakej odpovedi a ani aby neprezrádzala, aké odpovede „očakávam“) pravdepodobne vyprovokovala v niektorých respondentoch emočne zafarbené komentáre (považuje sa za Čechoslováka (D6); ako slovenčina chýba (D5) a pod.). Na druhej strane sú respondenti, ktorých sa táto otázka akoby až tak netýkala, pretože sa sami rozhodli komunikovať na pracovisku po česky. Pri týchto respondentoch nie je možné zistiť, či by v prípade, že by hovorili po slovensky, prišla od nadriadených požiadavka hovoriť po česky.

Najpodrobnejšie skúsenosti uviedli moje respondentky z interview, ale je možné, že keby ostatní respondenti mali analogickú možnosť hovoriť o svojich zážitkoch, aj ich odpovede by boli rozsiahlejšie, že pri dotazníkovej forme boli jednoducho pohodlní alebo mali málo času na dlhšie, prepracovanejšie odpovede. Pri interview majú respondenti viac času na rozmýšľanie a aj výskumník ich môže všelijako povzbudzovať a inšpirovať.

Pri odpovedi respondentky Int1 zámerne uvádzam širší výsek interview aj so svojimi doplňujúcimi otázkami. Ukazuje sa tam totiž aspekt, s ktorým som sa inde nestretla. Respondentka je nútená hovoriť po česky nie z dôvodu efektívnejšej komunikácie (neargumentujú jej tým, že by jej klienti nerozumeli), ale z dôvodu akéhosi „vyššieho princípu“ – verejný činiteľ – lekár, nemá hovoriť na území Českej republiky inak ako po česky. To, že respondentka odmietla nariadenie hovoriť po česky, bol teda dôvod, že nedostala pracovné miesto. Žiaľ, interview nepokračovalo tým smerom, že by som sa spýtala na dôvod tohto jej odmietnutia. Mohlo by sa totiž ukázať, či ide o sebakritický postoj (necíti sa dosť kompetentná pracovať v krízovom centre v češtine) alebo o zásadový postoj (nenechá sa „šikanovať“, keď vie, že inde so slovenčinou nie je problém).

V druhom interview sa prejavuje takýto aspekt: „napríklad na skupine psychoterapeutickej, mi starší kolega povedal, že či očakávam, alebo sa ma spýtal, že či očakávam, že mi všetci rozumejú v tej slovenčine“ (pozri Int2). Pozoruhodné na tom je to, že kolega pravdepodobne nekonzultoval s pacientmi, ale naznačil to z vlastného úsudku. Jednoducho sa predpokladá, že pacienti by nemuseli rozumieť, a tak sa ani nevystavujú potenciálnemu stresu z nerozumenia.[12] Táto respondentka požiadavku na hovorenie po česky neočakávala, a napriek tomu, že ju hneď akceptovala, nebolo to bez emocionálnych problémov. Tento jej zážitok, aj jej vyrovnávanie sa s ním považujem v niečom za reprezentatívny (napriek tomu, že v dotazníkoch sa ukázal skôr opak). Jeho reprezentatívnosť vidím v tom, že je typickým príkladom situácie, v ktorej Slovák bez priameho kontaktu s českým prostredím (predchádzajúci nepriamy kontakt sa uskutočňoval cez médiá, kultúru a pod.), môže naraziť na (z jeho strany) neočakávané, a preto aj problémové situácie. Celú repliku respondentky hodnotiacu túto skúsenosť zaraďujem ako prílohu č. 2.

Dôležitá je aj odpoveď D2: „Údajne podľa zákona mám hovoriť na pracovisku po česky, rešpektujem to“. Slovíčko údajne tu prezrádza, že respondent sám takýto zákon nepozná. Otázne zostáva, či takýto zákon naozaj existuje. Pri hľadaní tohto zákona som narazila na  zákon č. 338/2008 Sb. „o podmínkách získávání a uznávání odborné způsobilosti a specializované způsobilosti k výkonu zdravotnického povolání lékaře, zubního lékaře a farmaceuta, jak vyplývá z pozdějších změn“. Jeho §35 (2) znie: „Ověření schopnosti vyjadřovat se v českém jazyce se nevyžaduje u studentů, kteří získali předcházející vzdělání v českém nebo slovenském jazyce.“ Iný zákon, ktorý sa síce netýka priamo lekárov, zákon 339/2008 Sb. „o podmínkách získávání a uznávání způsobilosti k výkonu nelékařských zdravotnických povolání a k výkonu činností souvisejících s poskytováním zdravotní péče a o změně některých souvisejících zákonů (zákon o nelékařských zdravotnických povoláních), jak vyplývá z pozdějších změn“ obsahuje §82, ktorý takto popisuje overenie znalosti českého jazyka: „Znalost českého jazyka se vyžaduje pouze v rozsahu nezbytně nutném k výkonu příslušného zdravotnického povolání. Schopnost vyjadřovat se v českém jazyce ověřuje ministerstvo

a) posouzením dokladu o jazykové zkoušce z českého nebo slovenského jazyka,

b) posouzením vzdělání absolvovaného v českém nebo slovenském jazyce, nebo

c) pohovorem; postup při ověření znalosti českého jazyka stanoví prováděcí právní předpis.“

Podľa tohto zákona je zrejmé, že slovenčina je prípustná ako ekvivalent češtiny v zdravotníckych povolaniach. Podobne dôležitá je aj odpoveď D5, ktorá okrem iného hovorí: „Začínala som v dobe, keď boli úradné ešte oba jazyky, a potom som sama prešla do rozdeľovania jazykov – súkromie po slovensky, oficiálne miesta po česky, aby som si slovenčinu uchovala a neplietla ju s češtinou.“ Respondentka tu otvorene hovorí o stratégií zachovávania si materinského jazyka – slovenčiny. Je jediná z mojich respondentov, ktorá sa k tomu tak jasne vyjadruje. Ostatní respondenti mohli mať tiež nejaké podobné stratégie zachovávania si slovenčiny, ale žiaľ, otázka, či robia nejaké opatrenia, aby si uchovali slovenčinu, v dotazníku aj v interview chýbala.

Ako bolo spomenuté už v úvode, pri sociologickom výskume G. Sokolovej a Š. Hernovej (1998) zameranom na otázky jazykového a národného vedomia boli niektoré otázky tiež orientované na to, ako respondenti hovoria v práci a ako v súkromí. Výskum sa konal v r. 1997 a v r. 1998, na území s etnicky zmiešaným obyvateľstvom. V prvej fáze (r. 1997) sa ho zúčastnilo 220 Slovákov, v druhej fáze (r. 1998) 127 Slovákov. Odpovede v dotazníkoch boli zatvorené, respondenti krúžkovali z ponúknutých možností. Otázka, ktorá mapovala používanie jazykov v súkromí a na pracovisku, pozostávala z tabuľky, v ktorej mal respondent zakrúžkovať, akým jazykom hovorí v rodine s rodičmi, s deťmi, s manželom/manželkou a na pracovisku a na verejnosti s osobami vlastnej a inej národnosti. Takže v tabuľke respondent krúžkoval päť kategórií. Z výsledkov vyplýva, že doma Slováci hovoria prevažne po slovensky,[13] v práci so Slovákmi tiež[14] a s osobami inej národnosti viac po česky[15]. Ale respondenti mali možnosť zakrúžkovať aj možnosť česky a slovensky, ktorá tiež mala v odpovediach silné percentuálne zastúpenie. Dôležité ale je, že tento kvantitatívny výskum ukazuje podobné tendencie ako môj malý výskum slovenských psychiatrov.

Pýtať sa v dotazníku na príčiny striedania kódov je vždy problematické, pretože jedným zo znakov tohto striedania je aj to, že sa nemusí diať vedome. Preto treba odpovede na otázky tohto typu brať s rezervou. Napriek tomu som sa svojich respondentov spýtala: „Ak striedate jazyky, čo ovplyvňuje váš výber jazyka?“ Z odpovedí, ktoré uvádzam v nasledujúcej tabuľke (tab. 7), je jasné, že respondenti si otázku interpretovali rôzne.

Tab. 7 „Ak striedate jazyky, čo ovplyvňuje váš výber jazyka?“

Int1

Primárne striedanie kódov nepriznáva, ale po doplňujúcich otázkach vyšlo najavo, že chorobopisy píše po česky, s deťmi svojich kolegov a kamarátov sa rozpráva po česky, a uvedomuje si transfer vo svojom prejave (používa slovíčka typu Nashledanou)

Int2

Strieda kódy podľa rozlíšenia súkromie – práca, a to aj na pracovisku, keď v menej formálnych situáciách (napr. medzi kolegami) požíva SJ, v kontakte s pacientmi a nemocničným personálom ČJ

D1

Poslucháč a moje emócie. (v rozrušení niekedy človek hovorí tak ako mu zobák narástol)

D2

S pacientami po česky, so slovenským personálom po slovensky

D3

Viz. vyššie (so Slovákmi po slovensky, s Čechmi po česky)[16]

D4

netuším, s bližšími hovorím častejšie slovensky než s neznámymi

D5

Ako som písala, v súkromí výhradne po slovensky, na oficiálnych miestach – práca, obchod, reštaurácia...po česky.

Čím mi je človek bližší, tým skor prejdem na slovenčinu....napr. u kolegov, alebo známych, z ktorých sa postupne stanú kamaráti....

D6

To s kým hovorím, čech – česky, slovák slovensky.

D7

Keď som rozčúlená,tak na úradoch hovorím česky

D8

V podstate klientela a národnosť kolegov

Zdá sa, že striedanie kódov teda ovplyvňuje to, či je komunikácia súkromná alebo pracovná (pracovné sa tu do veľkej miery prelína s verejným), ale na toto tvrdenie sa nedá úplne spoľahnúť, pretože vychádza z vlastných hodnotení respondentov. Vystihuje to teda to, ako sa respondenti vnímajú, ale nie to, ako naozaj komunikujú. Na to, aby sa zistilo, či boli ich odpovede spoľahlivé, by bolo potrebné získať nahrávky ich súkromnej a pracovnej komunikácie, čo by však vyžadovalo oveľa rozsiahlejší výskum.

Druhým aspektom, ktorý podľa respondentov ovplyvňuje ich striedanie kódov, je národnosť komunikujúcich. Pojem „národnosť“ používam naschvál, pretože aj sami respondenti používajú označenia Slovák, Čech.[17] Otázne však zostáva, ako pri prvom kontakte zisťujú národnosť komunikačného partnera. Je nepravdepodobné a vyznievalo by to priam komicky, keby sa každého človeka, s ktorým by prišli do kontaktu, pýtali, či je Slovák alebo Čech. Prejavuje sa tu teda akýsi princíp, nezávislý na komunikačných schopnostiach, pretože všetci zúčastnení v takejto komunikácii sú nevyhnutne bilingválni (v tomto prípade rozumejú obom jazykom), keď pracujú/žijú v Česku.

Za zmienku tiež stojí to, že niektorí respondenti príčinu striedania kódov vidia aj v emočnom rozpoložení (D1, D7), ale každý inak. D1 prechádza pri rozrušení do slovenčiny, svojho materinského jazyka, D7 naopak, pri rozčúlení z úradov prepína do češtiny. Opäť ten rozdiel môže byť v tom, že D1 popisuje súkromnú sféru a D7 oficiálnu, úradnú.

Záver

Na základe tohto výskumu s malou vzorkou slovenských psychiatrov v Česku sa do istej miery potvrdila sumarizácia M. Nábělkovej citovaná v úvode (Nábělková, 2002, s. 106). Aj odpovede mojich respondentov potvrdili, že nie je vždy dané (napr. v práci nadriadenými), akým jazykom majú komunikovať, používanie češtiny alebo slovenčiny je teda individuálnym rozhodnutím. Ako nosná sa pri skúmaní jazykového vedomia slovenských psychiatrov v českom prostredí na jednej strane ukázala opozícia súkromie – práca a na druhej strane národnosť komunikujúcich. Tieto dva princípy sa pri výbere jazyka často kombinujú, pričom ten prvý je nadradený. Podobne aj striedanie kódov je väčšinou závislé na situácii (situačné striedanie kódov) alebo na identite recipienta, a nie na miere jazykovej kompetencie v tom ktorom jazyku. Transfer (jednorazové prepnutie do druhého jazyka) vo svojom prejave nepriamo popísala jedna respondentka v interview (Int1) a u dotazníkových respondentov sa tento jav objavil spontánne pri odpovediach.[18]

Za ďalší skúmania hodný prvok, ktorý sa pri výskume objavil, považujem to, podľa čoho si človek vyberá, akým jazykom bude komunikovať – či sa rozhoduje samostatne, alebo dostáva príkaz od nadriadeného. Ukázalo sa, že nie vždy je rozhodnutie na strane respondenta, a tak ak príde požiadavka od nadriadeného hovoriť po česky, slovenský psychiater sa musí prispôsobiť, ak si chce udržať zamestnanie. Z mojich respondentov sa tí, ktorým túto požiadavku predostreli, okrem jednej prispôsobili. Tá, ktorá sa neprispôsobila, nedostala prácu, o ktorú sa uchádzala, ale otvorila si súkromnú ambulanciu, kde dodnes hovorí po slovensky. Málo preskúmaným prvkom je tiež vedomá stratégia zachovávania si materinského jazyka, ktorú popísala jedna respondentka (D5, tab. 6). Dôležitým prvkom, na ktorý treba tiež upozorniť, je sebareflexia respondentov v súvislosti s používaním češtiny a slovenčiny.

Pri výskume sa objavilo niekoľko problémov. V prvom rade, na prvý pohľad veľmi pohodlný spôsob rozosielania dotazníkov elektronickou poštou sa ukázal ako problematický. Vyskytli sa nasledujúce problémy:

- technické zlyhanie – potenciálni respondenti neboli zachytení, pretože im mail nebol doručený

- ľudský faktor – jeden respondent prisľúbil účasť, ale dotazník neposlal, po pripomienke priznal, že zabudol, no dotazník opäť neposlal

-  stručnosť odpovedí – napriek kvalitatívnemu zameraniu boli niektoré dotazníky vyplnené veľmi stručne, obsahovali menej podrobné informácie, ako sa očakávalo.

Druhý problém, ktorý prispel k málo podrobným odpovediam respondentov, bol, že otázky v dotazníku boli niekedy kladené skupinovo (príbuzné otázky neboli výrazne oddelené) a stávalo sa, že niektorí respondenti nezodpovedali na všetky otázky. Bolo by príhodnejšie formulovať otázky samostatne, resp. ich graficky samostatne odlíšiť. Nechcela som, aby dotazník odrádzal respondentov svojou dĺžkou, ale ukázalo sa, že som tým možno prišla o niektoré dáta.

Existuje niekoľko možností, ako by sa dal tento výskum rozšíriť. V prvom rade by sa doň mohlo zapojiť viac psychiatrov, a to aj z iných častí Českej republiky (v mojom výskume boli len respondenti v súčasnosti pracujúci v Prahe). Potom by sa mohli rozšíriť aj metódy výskumu. Okrem interview a dotazníka by mohli pribudnúť nahrávky pracovnej i súkromnej komunikácie, ktoré by sa následne analyzovali, prípadne by sa mohli poskytnúť aj respondentom na sebaanalýzu.

Napriek spomenutým problémom verím, že táto malá sonda do jazykového vedomia slovenských psychiatrov v Česku (Prahe) a ich vlastnej predstavy o používaní češtiny a slovenčiny by mohla prispieť do diskusie o česko-slovenských jazykových vzťahoch, tak ako sa prejavujú v súčasnej, reálnej komunikácií.

Bibliografia

GAFARANGA, Joseph. 2007. Code-switching as a conversational strategy. In: Handbook of multilingualism and multilingual communication. Ed. Peter Auer, Li Wei. Berlin : Walter de Gruyter, 2007, s. 279 – 313.

HENDL, Jan. Kvalitativní výzkum. Základní metody a aplikace. Praha : Portál, 2005. ISBN 80-7367-040-2.

HOFFMANOVÁ, Jana; MÜLLEROVÁ, Olga. 2000. Jak vedeme dialog s institucemi. Praha : Academia, 2000.

KUCHYŇOVÁ, Zdeňka. Do ČR možná přijdou lékaři z Rumunska a Bulharska. (http://www.radio.cz/cz/clanek/87002), (zo dňa 8. 1. 2007).

LI, Wei. Dimenzie bilingvizmu. 2000. In. Antológia bilingvizmu. Ed. Jozef Štefánik. Bratislava : Academic Electronic Press, 2004, s. 24 – 38.

NÁBĚLKOVÁ, Mira. 2002. Medzi pasívnym a aktívnym bilingvizmom (poznámky k špecifiku slovensko-českých jazykových vzťahov). In: Bilingvizmus. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vedecký redaktor Jozef Štefánik. Bratislava : Academic Electronic Press, 2002, s. 101 – 114.

NÁBĚLKOVÁ, Mira. 2008. Slovenčina a čeština v kontakte. Pokračovanie príbehu. Bratislava – Praha : Veda – FF UK v Praze, 2008 (v tlači).

SLOBODA, Marián. 2006. Užívání češtiny a slovenštiny u Slováků v ČR a jazykové postoje majority (ve výsledcích dotazníkového výzkumu). In. Česko-slovenská súčasnosť a česká slovakistika. Ed. M. Nábělková, J. Pátková. Praha : FF UK, 2006, s. 102 – 130 (v tlači).

SOKOLOVÁ, Gabriela; HERNOVÁ, Šárka; MALÁ, E. (eds.). 1998. Tabulkové přehledy III: Vybrané výsledky sociologických výzkumů Slezského ústavu SZM k otázkám jazykového a

národního vědomí. Opava : Slezský ústav Slezského zemského muzea, 1998.

Internetové zdroje

http://www.sbcr.cz. Aspi a.s. Zákony na webu (zo dňa 1. 10. 2008)

http://www.sme.sk/c/3799572/Rozumeju-ceske-deti-slovencine.html. [bez uvedenia autora, zdroj ČTK] (zo dňa 28. 3. 2008)

http://www.sloboda.cz/marian/publikace.htm#casopisy. (zo dňa 1. 10. 2008)

 

Príloha č. 1

Dotazník – Slovenskí psychiatri v Česku

Základné údaje:

Pohlavie:                                                                                           

Vek:

Počet rokov v Českom prostredí:

Typ praxe (klinika vs. ambulancia):

V akej krajine ste študovali medicínu?

Kde všade ste pracovali ako psychiater/psychiatrička? (krajiny, typy praxe)

Pamätáte sa, s akou predstavou toho, aký jazyk/jazyky budete používať, ste prišli do Česka? Splnili sa tieto očakávania?

Učili ste sa niekedy cielene po česky? Bolo to pred alebo po vašom príchode do ČR? Ak áno, prečo, ako, kde...?

Ako často chodíte na Slovensko?

V akom jazyku komunikujete v súkromí? Doma, s partnerom, s deťmi, s kamarátmi... Pohybujete sa v českom prostredí v slovenskej komunite?

V akom jazyku komunikujete s kolegami na pracovisku? Sú medzi nimi Slováci? (nielen lekári, ale aj napr. sestričky alebo iný personál?) Líši sa vaša komunikácia s nimi a s českými kolegami?

V akom jazyku vyšetrujete pacienta? Od čoho to záleží? Pýtate sa ho, ako chce, aby ste s ním komunikovali? Závisí to nejako od (predpokladanej) diagnózy?

Akým jazykom píšete chorobopisy? Kontroluje alebo kontroloval ich niekto po vás?

Stretli ste sa s požiadavkou hovoriť v práci po česky, prípadne po slovensky? Popíšte ju, prosím. Prichádzala tá požiadavka zo strany nadriadených, kolegov, či pacientov? Ako ste na ňu reagovali?

Ak striedate jazyky, čo ovplyvňuje váš výber jazyka?

Vynára sa vám nejaká príhoda, skúsenosť s jazykovou problematikou? Napríklad prípad neporozumenia; niečo, čo vás zarazilo, nad čím ste rozmýšľali? Môžete ju prosím popísať?

 

Ďakujem za vaše odpovede ☺

 

Príloha č. 2

No, tak ako som už niekde povedala, tak keď som vlastne začala, keď som sem prišla, tak som to nejako absolútne neriešila, som úplne hovorila po slovensky a predpokladala som, že je to úplne v poriadku pre všetkých a možno ešte akože hrá rolu, že ja som tu bola ako na doktorandskom štúdiu v Čechách prihlásená ešte pred tým, ale som sem chodila tak raz za rok na nejaký seminár, ale akože poznala som vlastne tú moju nadriadenú, takú moju školiteľku a ja som s ňou vždy komunikovala po slovensky a nikdy proste z toho (smiech), z toho proste nikdy žiadny problém nebol. A keď som sem prišla, tak mm, proste bola som vyvedená z miery z nového prostredia všeobecne a vlastne táto moja školiteľka, o ktorej som hovorila, mi povedala tak veľmi (P), proste, chodila okolo toho ako okolo horúcej kaše, že akože nechápe prečo, a že ona s tým žiadny problém nemá s tou mojou češtinou, ale že primárka mi vzkazuje, že (P) mám teda si cvičiť češtinu, lebo že mi nemusia všetci rozumieť a mm, ja si pamätám, že ma to veľmi zarazilo, som mala pocit, akože úplne nejakého nepriateľstva. Teraz, keď sa na to spätne pozerám, tak sa mi to už fakt nezdá také dramatické a normálne ako dokážem to vidieť z tej strany, že to ako vôbec nebolo nejak osobne mienené, a že fakt ako išlo o to, že som v cudzom, v cudzej krajine, tak musím hovoriť tou rečou. Ale vtedy som to brala veľmi, veľmi proste nepriateľsky a osobne. A potom ja som sa teda s tou primárkou raz aj stret, teda nie že raz stretla, no stretávala som sa s ňou osobne (smiech), ale raz sme sa ako aj nejako osobne rozprávali  a ona mi to zopakovala, tiež, ale musím povedať, že po tom celkom milým spôsobom teda povedala, aby som si cvičila češtinu, že ani jej deti už nevedia po slovensky, a že s tým mám teda počítať, že to bude treba. A potom už v tom osobnom kontakte s ňou to už nebolo také, ako možno tým, proste tým, že ako mi to povedala, som počula pri tom aj tú neverbálnu stránku, ten tón hlasu a tak, tak to nebolo nejak akože veľmi, veľmi proste nepriateľské, ale nebolo mi to teda príjemné a doteraz, doteraz mi akékoľvek zmienky o slovenčine nie sú príjemné, ako musím povedať, že mmm, ako ja napríklad, tak ako keď to vychádza zo mňa, že ja proste začnem, že ja sa začnem pýtať na nejaké slovíčka, alebo tak, tak je to v pohode, ale fakt, napríklad mám kolegu, ktorý má tendenciu také vtipné poznámky mať stále a stále mi rozpráva o všelijakých slovenských postavách v českých filmoch, a sa snaží čojaviem rozprávať všelijaké slovenské vtipy, a tak. A ako, dajme tomu, že tie prvé, to bolo také milé, že som sa proste zasmiala, ale teraz už pravdupovediac ako nie nie som si úplne istá, že či je to dobre mienené, ako nie je to asi zle mienené, ale je to také mierne podpichovanie a už  (P) som na to celkom alergická, no a ako už. Nikdy som mu nič na to teda nepovedala, vždycky si to vypočujem, usmejem sa, a proste akože tvárim sa, že aké vtipné, ale mm, ale som na to taká dosť citlivá, že keď niekto tú slovenčinu nejako ako proste. A ešte čo je zaujímavé, že ja som predtým bola v Rakúsku dlho a ja som nepočula na svoju nemčinu toľko narážok ako tu za pol roka proste na moju slovenčinu. Tak si myslím, že ako nejako priateľsky naladené nie je české prostredie na slovenčinu.

 

Poznámky k prepisu:

(P) = pauza

slovo = vyslovené s dôrazom, myslené ironicky

 

Tento výstup vznikl za podpory Univerzity Karlovy v Praze, Filozofické fakulty z prostředků specifického výzkumu na rok 2008, číslo projektu GRANTY/2008/561.


 

[1] Pozri napr. prehľadovú štúdiu Dimenzie bilingvizmu (Li, 2000).

[2] Novšie sa však vnímanie (aj percepčnej) jazykovej kompetencie v češtine/slovenčine začína vnímať ako vykázateľná hodnota, čo sa prejavilo napr. vo výsledkoch prieskumu Eurobarometra, podľa ktorého 97 % Slovákov ovláda cudzí jazyk, pričom sa vysoké percento opiera aj o „vykázanie“ češtiny v rámci osobných jazykových kompetencií: porov. článok J. Grohovej z februára 2006 Slováci sú lingvisti len vďaka češtine <http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2602052>; o vývine vo vnímaní osobnej jazykovej kompetencie v slovenčine a možnosti jej uvádzania v dotazníkoch na českej strane porov. Nábělková, 2008.

[3] A toto je základný rámec, v ktorom sa tento výskum pohybuje. Ide o to, do akej miery je využívaná slovenčina, čeština, a ak sa striedajú, akú to má príčinu.

[4] Podrobnejšie sa pri tomto výskume zastavím pri analýze odpovedí svojich respondentov. 

[5] Toto je pravdepodobne ideálne východisko, keďže poskytuje množstvo podnetov pre analýzu. Respondentky boli vybrané aj kvôli tomuto kritériu, ale aj vzhľadom na dostupnosť a ochotu spolupracovať na výskume.

[6] Dotazník je v prílohe č. 1.

[7] Pod pojmom ambulancia zahŕňam aj pracovisko krízového centra

[8] Označenie IntX predstavuje respondentku, ktorá sa zúčastnila interview, označenie DX predstavuje odpoveď z dotazníka.

[9] Túto aj ostatné odpovede ponechávam v tabuľke v autentickej podobe. Odpovede z interview boli doslovne prepísané. Pri prepise som ponechávala všetky (aj parazitické) prejavy reči. Nepoužívala som špeciálne fonetické znaky, citoslovcia prepisujem latinkou. Nepovažovala som za potrebné zachytiť dokonalú zvukovú podobu, ale čo najpresnejší obsah. Opakovanie určitých slov alebo zaváhanie vo forme pauzy naopak považujem za podstatné, pretože môže poukázať na to, ako sa k danému problému respondentka stavia. Pauzu označujem (P). V niektorých nasledujúcich tabuľkách odlišujem priamy prepis interview a jeho parafrázu tak, že parafráza je napísaná kurzívou. K tomuto prostriedku pristupujem vtedy, keď respondentky neodpovedali priamo, ale ich odpoveď je jasná a pre prehľadnosť tabuľky je vhodnejšia stručnejšia odpoveď. Dotazníkové odpovede ponechávam v autentickej podobe, tak ako mi ich respondenti poslali aj s chýbajúcou interpunkciou a preklepmi. Rozhodla som sa ich neupravovať, pretože tiež ukazujú mieru pozornosti, akú dotazníkom respondenti venovali.

[10] Sociolingvisti sa na tento fenomén pokúšajú rôzne reagovať, novšie napr. Marián Sloboda pre denník Sme:  <http://www.sme.sk/c/3799572/Rozumeju-ceske-deti-slovencine.html> 28.3.2008

[11] Zámerne uvádzam dlhší úsek z interview.

[12] Treba podotknúť, že respondentka Int2 pracuje na oddelení porúch príjmu potravy, a teda pacientkami sú väčšinou mladé ženy, o ktorých sa predpokladá, že už nezažili spoločný štát (resp. boli deti), a teda nemajú dostatočnú skúsenosť so slovenčinou pre jej porozumenie.

[13] Po slovensky 35,2% oproti po česky 17%, po česky aj po slovensky 25,6%.

[14] Po slovensky 74% oproti po česky 10% v r. 1997 a po slovensky 61,4% oproti po česky 20,5% v r. 1998.

[15] Po slovensky 18,2% oproti po česky 35,9%, po česky aj po slovensky 33,6% v r. 1997 a po slovensky 18,9% oproti po česky 46,5%, po česky aj po slovensky 23,6% v r 1998.

[16] „viz. vyššie“ je autentická odpoveď z dotazníka, kurzívou je doplnené, čo sa tým myslelo.

[17] Toto rozlíšenie používali sami respondenti už pri odpovedi na otázku týkajúcu sa ich komunikácie v súkromí, pozri vyššie.

[18] Pri niektorých „transferoch“ v dotazníkových odpovediach treba byť opatrný s interpretáciou, keďže pri vypĺňaní v programe Microsoft Word, ktorý mohol mať zapnutú českú kontrolu pravopisu,  mohli byť niektoré slová upravené náhodne.


Celý článek | Autor: Lucia Satinská | Počet komentářů: 0 | Přidat komentář | Informační e-mail Vytisknout článek Zobrazit nebo stáhnout text v PDF formátu


Všechny zveřejněné texty podléhají autorskému zákonu a je ze zákona zakázáno je publikovat bez svolení jejich autora.