Penzion StrmilovChata v České KanaděPenzion v KunžakuUbytování větších skupinRybařeníChata u rybníkaChata Jižní ČechyChataStrmilovUbytování ve StrmilověChata u KomorníkaUbytování Česká KanadaPenzion v Jižních Čechách
ČLOVĚK je odborný elektronický časopis, vydávaný Filozofickou fakultou Univerzity Karlovy v Praze. Je orientován na mladé a začínající badatele, zvláště na studenty doktorského studia. Snaží se přitom dát konkrétní obsah pojmu interdisciplinarita – jak obsahem studií, článků a recenzí, tak obsahem rozhovorů. Přejeme inspirativní čtení.


STUDIE

Kritická analýza tzv. Cutileirova plánu pre Bosnu a Hercegovinu

Vydáno dne 01. 07. 2010 (2849 přečtení)

Mgr. Michal Hrušík (1984) studuje na Ústavu politologie FF UK. Věnuje se teritoriálním studiím západního Balkánu, etnickému nacionalismu, etnickým konfliktům v oblasti bývalé Jugoslávie a budování státu v Bosně a Hercegovině a v Kosovu.

Posudky:

PhDr. Miroslav Tejchman, DrSc., Historický ústav AV ČR v. v. i. - ZDE

PhDr. Věra Stojarová, PhD., Katedra politologie, Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity Brno - ZDE


Abstract 

Cutileiro plan was designed as an effort of the international community to deal with the escalated tensions on the territory of Bosnia and Herzegovina at the beginning of 1992. Since the International Conference on former Yugoslavia held in The Hague adopted a statement that Yugoslavia as a legal body had ceased to exist, it was necessary to implement a feasible policy towards Bosnia, which as a multiethnic country with antagonistic aims of the representatives of distinct ethnic communities was directly threatened by ethnic violence. Cutileiro plan sought to divide the country into three constituent units, which were allocated to each ethnic community and were not necessarily contiguous. Hence it was the ethnic principle which was deliberately chosen as a major criterion for establishing a new political structure of Bosnia. However, the plan was ultimately rejected – Muslim delegates were unwiling to support the division of the country and the proposed structure was rejected by all three sides, since they wished to broaden the territory of their constituent units by other means, not using the negotiations where reaching a viable compromise was necessary.

Kľúčové slová 

Bosna a Hercegovina, bývalá Juhoslávia, etnický konflikt, medzinárodné spoločenstvo, Cutileirov plán, etnické komunity, Srbi, Chorváti, Moslimovia.


Obsah

Úvod

1. Situacia v BiH začiátkom roku 1992

2. Zahájenie rokovanie

3. Postoje delegácií k Lisabonskéj dohode

4. Rola americkej diplomacie

5. Pokračovanie dialógu

6. Reakce na rokovanie v Sarajeve

7. Kritická analýza plánu

Závěr


Kritická analýza tzv. Cutileirova plánu pre Bosnu a Hercegovinu

Úvod

Etnické konflikty na území bývalej Juhoslávie (SFRJ)[1] mali za následok rozpad niekdajšej federatívnej štruktúry, pričom si postupne jednotlivé federatívne republiky viac či menej násilnou cestou vybojovali nezávislosť[2]. Kľúčovou otázkou pri determinácii vnútornej administratívnej štruktúry, ako i politického systému nových západobalkánskych štátov, bola etnická skladba obyvateľstva týchto krajín. Etnické čistky, masové presídľovanie obyvateľstva, zastrašovanie a ďalšie javy typicky sprevádzajúce etnický konflikt vždy v konečnom dôsledku viedli k radikálnej premene etnickej štruktúry oproti tej, ktorá prevládala v období trvania SFRJ. Slovinsko a Macedónsko ostali prevratných a spoločnosť hlbšie zasahujúcich zmien ušetrené – prví z dôvodu relatívnej homogenity domáceho obyvateľstva, druhí vďaka marginalizácii vplyvu etnických Albáncov v priebehu série konfliktov trvajúcej do roku 1995. Vtedajšia Federatívna republika Juhoslávia (FRJ) zložená zo Srbska a Čiernej Hory bola konfrontovaná so stupňujúcimi sa požiadavkami etnických Albáncov v Kosove a Preševskom údolí naplno až neskôr. Chorvátsko vedené prezidentom Tudjmanom docielilo zníženie podielu srbského obyvateľstva z predvojnových cca 12% na súčasných približne 4.5%, obzvlášť v dôsledku vojenských kampaní Bljesak a Oluja z leta 1995, ktoré viedli k opätovnému pričleneniu západnej Slavónie a srbskej Krajiny k Chorvátsku. Ostávala tak ešte Bosna a Hercegovina (BiH) - krajina, ktorá bola etnicky výrazne heterogénna, ktorá sa často nazývala „Juhoslávia v malom“ a ktorej komplikovaná etnická skladba obyvateľstva viedla nielen k najvýraznejšej eskalácii napätia a neskorších vojenských akcií, ale i mimoriadne problematickým rokovaniam o pozastavení bojov a vybudovaní nového politického a administratívneho systému. 

Medzinárodné spoločenstvo si pravdepodobne nikdy nezarámuje svoje angažovanie sa v tomto najhoršom konflikte v Európe od ukončenia II. svetovej vojny. Búrlivé udalosti na prelome 80. a 90. rokov vedúce k deštrukcii bipolárneho systému, pádu socialistických režimov a vzniku nových, transformujúcich sa spoločností (nielen) v strednej a východnej Európe boli natoľko prevratné, že zanechali USA spoločne s vtedajším Európskym Spoločenstvom nepripravené na akúkoľvek zásadnú reakciu, schopnú v zárodku zastaviť rodiaci sa kolobeh násilných udalostí na Balkáne[3]. Spojené štáty vedené prezidentom Bushom a ministrom zahraničných vecí Bakerom sa dívali na postupný rozpad SFRJ ako na výlučne európsku záležitosť – vítanú šancu pre USA prenechať Európanom voľnú ruku pri riešení konfliktov na vlastnom území (Holbrooke, 1998, s. 27; Baker, 1995). Štáty Európskeho Spoločenstva neboli pripravené forsírovať jednoznačnú a hlavne koherentnú zahraničnú politiku, ktorá by bola zároveň oprostená od partikulárnych mocenských záujmov jednotlivých krajín. Dôsledkom tejto nejednoznačnej a často v konečnom dôsledku kontraproduktívnej politiky bola dlhodobo sa tiahnuca a prerušovaná séria mierových rokovaní, ktoré zvyčajne končili predostretím konkrétneho mierového plánu vizualizujúceho budúce usporiadanie BiH, pričom bol tento následne odmietnutý jednou zo zúčastnených bojujúcich strán. Európske Spoločenstvo postupne zorganizovalo Mierovú konferenciu o bývalej Juhoslávii v holandskom Haagu, ktorej súčasťou bolo i ustanovenie Badinterovej arbitrážnej komisie vyjadrujúcej sa k právnym otázkam rozpadu a nástupníctva. Ďalej, a neskôr i po zapojení predstaviteľa OSN do mierového procesu, bolo vypracovaných niekoľko návrhov na ukončenie konfliktu – Cutileirov plán, plán Vance-Owen a plán Owen-Stoltenberg. Úsilie jednotlivých predstaviteľov medzinárodného spoločenstva sa dá v tomto období hodnotiť ako flagrantne neúspešné, keďže nielenže nebolo schopné (a neskôr už ani ochotné) udržať svojimi vplyvom SFRJ pohromade, ale naviac nedokázalo zabrániť signifikantnému zvyšovaniu napätia, ktoré bolo neskôr pretavené do vyčerpávajúceho etnického konfliktu[4]. Približne od roku 1994 dochádza k zvyšovaniu angažovanosti Spojených štátov, ktorých pôsobenie viedlo k prijatiu tzv. Washingtonskej dohody končiacej boje medzi chorvátskymi a moslimskými jednotkami v BiH a zároveň poskytujúcej základný kameň pre vytvorenie jednej z dvoch neskorších republikových entít, Federácie BiH. Ďalším (neúspešným) mierovým plánom bol tzv. plán Kontaktnej skupiny; a nakoniec je záverom roku 1995 finálne prijatá Daytonská mierová zmluva, ktorá de facto vytvorila BiH v jej dnešnej podobe. 

V tejto práci sa pokúsim o analýzu tzv. Cutileirovho mierového plánu pre BiH, ktorý predstavoval posledný pokus medzinárodného spoločenstva o vybudovanie administratívneho rámca pre fungovanie krajiny a zastavenie hroziaceho konfliktu ešte pred jeho vypuknutím. Počas rokovaní o jeho prijatí či odmietnutí sa veľmi dobre prejavili zásadné stanoviská a postoje všetkých zúčastnených delegácií – Európskeho spoločenstva i troch bosenských etnických komunít. Proces vytvárania Cutileirovho plánu ilustruje postupný príklon delegácie ES k rešpektovaniu tzv. etnického princípu rozdelenia krajiny, čo de facto viedlo k podpore bosenských politických strán konštituovaných na nacionálnom základe. Rozpory medzi predstaviteľmi moslimského, chorvátskeho a srbského etnika sú dobre dokumentované nielen v otázke konkrétneho geografického rozčlenenia jednotlivých územných jednotiek navrhovaných medzinárodným spoločenstvom, ale obzvlášť v dichotómii medzi tzv. občianskym prístupom k budovaniu štátu (oficiálne reprezentovanom Izetbegovićovou delegáciou) a princípom etnickým (presadzovanom Srbmi a Chorvátmi). Okrem nevyhnutnej deskriptívnej časti práce, ktorá sa bude sústrediť na podrobný popis rokovaní a interakcií medzi jednotlivými predstaviteľmi zúčastnených frakcií i svetových mocností, bude ťažisko tejto práce ležať i v analýze potenciálnych kladov a záporov tohto plánu. Cutileirov plán teoreticky mohol byť v prípade zmeny relevantných okolností prijatý, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k inej BiH, než ju poznáme dnes – či možno dokonca k vytvoreniu iných štátnych útvarov s inou podobou hraníc v priestore západného Balkánu.   

1. Situácia v BiH začiatkom roku 1992

BiH sa na počiatku roku 1992 nachádzala v politicky nezakotvenom postavení. Táto situácia vyplývala z rozporov medzi postupným odpútavaním sa od zvyškovej Juhoslávie a názorovými rozdielmi medzi troma hlavnými etnickými skupinami na tento postup[5], ako aj vzhľadom na 4. stanovisko Badinterovej komisie, ktorá podmieňovala medzinárodné uznanie BiH v jej pôvodných hraniciach uskutočnením referenda o nezávislosti (Pellet, 1992, s. 178-185). Okolnosti, ktoré viedli k vypísaniu referenda a tým pádom i naplneniu podmienky definovanej medzinárodným spoločenstvom, boli pritom už samé o sebe pomerne problematické. 25. januára 1992 sa v celorepublikovom parlamente BiH uskutočnila debata na danú tému, pričom reprezentanti SDS na protest opustili rokovanie. Rezolúcia o konaní referenda na prelome februára a marca tak bola prijatá v ich neprítomnosti (Burg; Shoup, 1999, s. 106). Konfrontácia medzi politickými stranami reprezentujúcimi jednotlivé etnické skupiny naďalej pokračovala a s približovaním sa termínu referenda naberala na intenzite. 27. januára bosenský parlament (stále bez prítomnosti srbských poslancov) rozhodol o odvolaní zástupcov BiH zo všetkých ešte stále existujúcich zväzových orgánov a zároveň presunul dovtedajšie kompetencie federálnych orgánov na jednotlivé orgány BiH (Hladký, 2006, s. 265). Nie je prirodzene v možnostiach tohto textu ašpirovať na detailné objasnenie príčin konfliktu v BiH, ani podrobne analyzovať vývoj vzájomných vzťahov troch etnických komunít od počiatku ich zhoršovania sa, každopádne však považujem za vhodné aspoň ilustrovať atmosféru, ktorá predchádzala vyhláseniu referenda a prepuknutiu ozbrojených zrážok o mesiac nato.  

V procese vytvárania pluralitného straníckeho systému v jednotlivých republikách SFRJ sa v BiH odhlasovalo prijatie tzv. Zákona o združovaní, ktorý zakazoval vytváranie politických strán na nacionálnom základe. Navrhovatelia zákona vtedy tvrdili, že dôvodom tejto normy je zachovanie mieru v BiH – Alija Izetbegović však označil tento zákon za absurdný[6] a prehlásil, že „Keď sa hovorí o dôvodoch tohto zákazu, myslíme si, že jediným dôvodom je udržanie sa pri moci a všetko ostatné, čo sa uvádza (domáci mier), nehrá rolu. V histórii sa činy posudzujú nie podľa úmyslov, ale podľa dôsledkov, a dôsledky sú zhubné“ (Matvejević et al., 2003, s. 124). Dôsledky vytvorenia troch strán reprezentujúcich tri etnické komunity, konštituovania širokej koalície, ktorej chorvátska a srbská časť boli do veľkej miery ovládané zo Záhrebu a Belehradu a istej absencie racionálneho úsudku u Izetbegovića[7] sú pritom všetkým veľmi dobre známe. Situácia sa postupne začínala zhoršovať na jeseň 1991, a to i pod vplyvom pribúdajúcich jednotiek JNA sťahujúcich sa zo Slovinska a Chorvátska. Hoci bola BiH dovtedy relatívne pokojná a obyvateľstvo si vzhľadom na existujúcu tradíciu mierumilovného spolunažívania všetkých etnických skupín v SFRJ z dôb Titovej vlády nepripúšťalo vypuknutie podobného, resp. horšieho pekla, aké besnelo v Chorvátsku (Bose, 2002, s. 10-38), presne po chorvátskom nešťastnom vzore postupne prepukli prvé incidenty, ktoré mali za následok vytváranie prvých spontánne vytvorených paramilitárnych skupín[8]. 

Izetbegović sa napriek svojej podpore vzniku nacionálnych politických strán (táto podpora pritom pravdepodobne pramenila z mocenského kalkulu, keďže bolo zrejmé, že práve nacionalistická ideológia bude schopná poraziť dovtedy prevládajúcu ideológiu socialistickej Juhoslávie) odvolával vo svojich prejavoch na občiansky princíp, národnostnú toleranciu a spoločné bosenskohercegovské povedomie. Najvyššou politickou métou pre Izetbegovića síce bolo vytvorenie samostatnej unitárnej BiH v pôvodných hraniciach – keďže by takýto scenár umožňoval bosenským Moslimom zaujať rozhodujúcu politickú pozíciu – táto méta však nebola na jeseň 1991 vonkoncom realistická. Izetbegović tak na Medzinárodnej konferencii o bývalej Juhoslávii v Haagu podporoval Carringtonov návrh na vytvorenie voľnejšieho združenia juhoslovanských republík, čo malo byť akýmsi kompromisom medzi Srbmi presadzovanou centralizovanou Juhosláviou a Slovincami a Chorvátmi podporovanou úplnou nezávislosťou. Postupne však pochopil, že akákoľvek konfederácia či voľná federácia by sa musela tak či tak zaobísť bez Slovinska a Chorvátska, pričom postavenie BiH v takomto štátnom útvare by značila „koloniálny feudálny status v rámci Veľkého Srbska“ (Judah, 1997, s. 201). Bolo by rozhodne zaujímavé detailne analyzovať politické myslenie najvýznamnejšieho moslimského politika BiH v 90. rokoch, ktorého mnohí západní komentátori počas vojny označovali za autentického obhajcu multikultúrnej Bosny[9], zatiaľ čo Srbi v ňom videli bosenského militantného nacionalistu, naviac vychádzajúceho z koncepcií radikálneho islamu[10]. V skratke sa zrejme dá tvrdiť spoločne s Richardom Holbrookom, že „Hoci (Izetbegović) sa navonok hlásil k princípom multietnického štátu, nebol to ten typ demokrata, ktorý v ňom videli niektorí podporovatelia na západe. Trochu mi pripomínal Mao Tse Tunga a iných čínskych radikálnych komunistických lídrov – dobrí v revolúcii, zlí vo vláde“ (Holbrooke, 1998, s. 97). Izetbegović bol pevne presvedčený o práve BiH ako celistvej jednotky na existenciu a v podstate právom obviňoval bosenských Srbov (neskôr i Chorvátov) z jej úmyselnej deštrukcie. Popri tomto presvedčení však zároveň nedoceňoval požiadavky ostatných etník a často neochvejne presadzoval postoje vlastného národa, uvedomujúc si početnú výhodu bosenských Moslimov. Na jednej strane obhajoval občiansky princíp spolunažívania v jednotnej (a unitárne spravovanej) BiH, na strane  druhej hodlal tento proklamovaný princíp zneužiť v prospech dominancie svojej etnickej komunity. SDS tak apely bosenského prezidenta odmietala a argumentovala, že občiansky princíp je v BiH iba utópiou – spoločné bosenské vedomie nikdy neexistovalo a vzhľadom na rozdelenie obyvateľstva pozdĺž etnických línií v prvých slobodných voľbách ani existovať nemalo (Hladký, 2006, s. 260). 

Jednotlivé osobnosti bosenskej, ale i srbskej či chorvátskej politickej scény sa postupne začali dopúšťať prehlásení, ktoré vo svojej podstate pripúšťali riešenie existujúcich názorových nezrovnalostí násilnými prostriedkami, a nadviazali tak v rétorickej rovine na Miloševićov prejav z Gazimestanu necelé tri roky dozadu. Rešpektovaná osobnosť srbskej literatúry (a jeden z proponentov veľkosrbského nacionalizmu) Dobrica Ćosić vo svojom rozhovore v denníku Politika rozoberal možnosti vytvorenia už spomínanej malej Juhoslávie (ergo bez Slovinska a Chorvátska), pričom vyhlásil, že „Prepokladám, že srbský národ je pripravený žiť v spoločnom demokratickom štáte s Moslimami a Macedóncami, pokiaľ to je aj ich vôľa. Demokratická federácia Srbska, Čiernej Hory, BiH a Macedónska by bola racionálnym riešením v súlade s procesom európskej i svetovej integrácie[11]. Pokiaľ sa toto nestane, srbský národ si vytvorí svoj vlastný štát vo svojich oblastiach...aby mohol byť tento cieľ dosiahnutý, Srbi by nemali páchať akékoľvek neprávosti voči susedným národom, a podobne očakávajú, že tieto neprávosti nebudú páchané ani z opačnej strany“ (Judah, 1997, s. 197). Takéto postoje však boli mimoriadne kontradiktívne samy o sebe – ako uvidíme neskôr pri podrobnejšej analýze Cutileirovho plánu, konštelácia rozloženia jednotlivých etnických skupín na mape BiH neumožňovala žiadnu secesiu bez neprávostí, a to zrejme na oboch stranách. Vo februári 1991 sa Izetbegović dopustil často citovaného a dosť nešťastného výroku: „Obetoval by som mier pre suverénnu BiH, ale pre tento mier v BiH by som neobetoval suverenitu“ (LeBor, 2004, s. 173). Keďže srbská reprezentácia si začínala uvedomovať, že scenár č. 1 prezentovaný Ćosićom sa zrejme nenaplní, postupne sa preorientovala na realizáciu scenára č. 2, ergo vytvorenia srbského štátu v BiH, ktorý by zároveň slúžil i ako spojenie so Srbmi v Chorvátsku[12]. V októbri 1991 sa v bosenskom parlamente rokovalo o rezolúcii, ktorá by prehlasovala BiH suverénnou republikou – zákony republiky by nadobudli superioritu nad federálnymi zákonmi. Rezolúcia bola nakoniec prijatá napriek demonštratívnemu odchodu zástupcov SDS z rokovacej sály[13], avšak tomuto aktu predchádzal prejav predsedu SDS Radovana Karadžića. V tomto búrlivom prejave Karadžić obvinil bosenských Moslimov a Chorvátov, že „chcú so sebou vziať BiH tou istou cestou pekla a utrpenia, ktorou cestuje Slovinsko a Chorvátsko“. Ďalej pokračoval: „Nemyslite si, že budete viesť BiH do pekla a nemyslite si, že tak možno nepovediete moslimský národ do záhuby, pretože Moslimovia sa sami neubránia, ak bude vojna – ako v BiH ochránite každého pred smrťou?“ (Judah, 1997, s. 199) V tejto atmosfére bola vidina vojenského konfliktu už skutočne nadosah, bolo tak mimoriadne naliehavé primäť všetky zúčastnené strany ku kompromisu. V tejto súvislosti však netreba nabúdať na fakt, že v januári 1992 boli medzinárodne uznané Slovinsko a Chorvátsko, v BiH sa čakalo na referendum. Lord Carrington pritom vo svojom liste holandskému ministrovi zahraničných vecí Van den Broekovi správne poznamenal, že „Existuje...reálne nebezpečenstvo, možno dokonca pravdepodobnosť, že BiH takisto požiada o nezávislosť a jej uznanie, čo by bolo absolútne neakceptovateľné pre Srbov v republike, v ktorej sa práve nachádza cca stotisíc vojakov JNA...toto (uznanie) by tak mohlo byť iskrou, ktorá zapáli BiH“ (tamtiež, s. 200). Po uznaní by tak strany stratili záujem na kompromise – Moslimovia by bojovali za zachovanie stavu legitimizovaného medzinárodným uznaním, Chorváti by sa k tejto politike pridali s cieľom neskoršieho odtrhnutia „svojich“ etnických území, a Srbi by bojovali proti novému statu quo[14]. Všetky vyššie spomenuté prehlásenia, ktoré naviac tvoria iba nepatrnú časť všetkých, násilné riešenia pripúšťajúcich prejavov, viedli k atmosfére neistoty a akútne približovali možnosť secesie – či už secesie BiH od (už v podstate neexistujúcej) SFRJ, alebo secesie srbských oblastí od BiH[15]. Delenie tak nebolo dôsledkom vojny, ale vojna bola dôsledkom teórie, že sa treba organizovať a tak i deliť na národnostnom princípe (Matvejević, 2003, s. 123). 

2. Zahájenie rokovánie

V každom prípade tento vývoj viedol k iniciatíve Lorda Carringtona uskutočniť samostatnú konferenciu ES o BiH ešte pred vyhlásením predmetného referenda s cieľom dosiahnutia konsenzu medzi troma hlavnými bosenskými politickými stranami o budúcej štátoprávnej podobe (zrejme už nezávislej) BiH. Problém bol pritom zrejmý – jednotlivé etniká mali rôzny pohľad na legitimitu hraníc BiH, obyvateľstvo sa postupne vyzbrojovalo za súčasného vytvárania paramilitárnych jednotiek a ak by republika jednostranne prehlásila nezávislosť na základe vôle iba jedného či dvoch etník, táto secesia sa jednoducho nemohla odohrať mierovou cestou. Konferencia bola zahájená v sarajevskom hoteli Villa Konak 13. februára 1992, trojčlenná delegácia ES bola vedená portugalským diplomatom Josém Cutileirom. Jednotlivé strany prezentovali svoje východzie stanoviská: HDZ obhajovala kantonizáciu, čo bolo stanovisko veľmi podobné pozícii SDS, zatiaľ čo SDA úplne vylučovala akúkoľvek suverenitu národov. Konferencia prebiehala za zatvorenými dverami a strany sa nepúšťali do diskusií na tému blížiaceho sa referenda. Cutileiro o priebehu konferencie informoval nasledovne: „Cieľom rokovaní je ustanoviť základné princípy fungovania BiH, na základe ktorých sa tri strany dohodnú na budúcej forme organizácie krajiny, ako aj jej ústavy“ (Sarajevo Radio, 1992). 17. februára poslal Srb Dragan Kalinić, reprezentant nezávislých poslancov bosenského parlamentu, list adresovaný Cutileirovi, v ktorom varoval ES, že BiH bola už takmer absolútne pod vplyvom etnického nacionalizmu, že situácia mohla veľmi ľahko prerásť do konfliktu a že tento patový bod mohol byť efektívne prelomený iba uznaním práva pre každú etnickú skupinu na výkon suverénnej moci na území, kde daná etnická skupina tvorila majoritný podiel. Podľa Kalinića mali republiky vytvorené podľa etnického princípu sformovať konfederatívnu BiH, pričom by každá entita mala vlastnú legislatívnu, exekutívnu i súdnu moc (Grković Diary, 1992). 

Druhé kolo rokovaní sa uskutočnilo v Lisabone v dňoch 21.-23. februára 1992. Líder srbskej delegácie Radovan Karadžić sa pred zahájením rozhovorov údajne vyjadril, že juhoslovanská (resp. bosenská) kríza by mohla byť rýchlo zažehnaná v prípade dosiahnutia politickej dohody, ktorá by predpokladala plnú suverenitu pre všetky tri národy v konfederácii. Karadžić ďalej prezentoval svoju podporu mediátorovi Cutileirovi, ktorého považoval za dostatočne nestranného (Dr. Karadžić before Beginning, 1992). Cutileiro odovzdal zúčastneným stranám pracovný návrh nazvaný „Prehlásenie o princípoch pre nové ústavné usporiadanie BiH“. Tento dokument predpokladal, že po vyhlásení nezávislosti bude BiH zložená z troch územných jednotiek konštituovaných na etnickom základe (ale do úvahy mali byť brané i ekonomické a funkčné kritériá), ktorým bude udelený istý stupeň autonómie. Teritórium týchto jednotiek by bolo ustanovené na základe cenzusu z roku 1971, 1981, alebo 1991 a mohlo byť zložené zo separátnych častí – jednotlivé bosenské opštiny mali dostať svoj národnostný štatút vychádzajúci z absolútnej, príp. relatívnej väčšiny početne najsilnejšej prítomnej národnosti a následne by ich správa bola pridelená konkrétnej územnej jednotke. BiH by bola zachovaná v jej existujúcich hraniciach a suverenita by bola uplatnená najskôr na úrovni republiky a až následne na úrovni troch územných jednotiek. Parlament BiH by bol zložený z dvoch komôr a disponoval by kompetenciami v oblastí ozbrojených síl, centrálnej banky, ekonomiky, vzdelávania, vlajky a štátnych symbolov, náboženstva, vzťahov so susednými štátmi atď. Kompetencie územných jednotiek by boli limitované na oblasti, ktoré by neboli priamo v kompetencii republikových orgánov – jednalo sa tak o prevádzanie právomocí zhora nadol (Trifunovska, 1994, s. 517-519). Podľa belehradských médií tento plán do veľkej miery napĺňal očakávania HDZ a SDS, keďže vychádzal z koncepcie suverenity národov a nie občanov BiH bez ohľadu na národnostnú príslušnosť, ako preferovala SDA (HDZ appeals to Croats, 1992). V prípade prijatia plánu by bosenskí Srbi akceptovali nezávislosť BiH a bosenskí Moslimovia by sa vzdali plánov na unitárne štátne zriadenie. 

Podľa Izetbegovićových spomienok sa delegácia SDA po obdržaní Cutileirových materiálov vrátila do hotela, kde strávila nasledujúce hodiny štúdiom predmetného textu. Prvý článok pritom stanovoval, že BiH bude pozostávať z troch štátov. SDA nasledujúci deň namietala proti tejto formulácii, pričom rokovania mali formu separátnych stretnutí jednotlivých delegácií s Cutileirom v jeho kancelárii – odtiaľto môže prameniť Izetbegovićov pocit tlaku pri finálnom schvaľovaní Lisabonskej dohody. Dôsledkom námietok SDA bola revízia primárneho dokumentu, v ktorom sa už nespomínali štáty, ale územné jednotky. Obecne dokument pripomínal koncepciu federácie švajčiarskeho typu s hlavným mestom Sarajevom, stále však vychádzal z koncepcie ustanovovania jednotiek na etnickom základe (Hečimović, 2001).  

Obecne bola koncepcia regionalizácie BiH prijatá medzinárodným spoločenstvom reprezentovaným Cutileirom na základe predstavy, že decentralizácia národnostne zmiešanej krajiny, kde sa jednotlivé etnické skupiny zásadne líšili v pohľade na jej budúcu podobu (pričom hrozilo, že príslušníci početnejšej etnickej skupiny si presadia svoje stanovisko, čoho dôsledkom bude ozbrojená odpoveď prehlasovaných), môže prispieť k upokojeniu napätej situácie (Hladký, 2006, s. 266). Vyjednávači si tak osvojili etnický princíp presadzovaný v prvom rade HDZ a SDS, čo bolo neskôr označované za kľúčovú chybu a pristúpenie na podmienky bosenských nacionalistov. Faktom je, že hlasy opozičných skupín, resp. obyvateľov BiH hlásiacich sa k „juhoslovanskej“ národnosti, neboli brané do úvahy[16]. O problémoch tohto princípu bude ešte pojednané neskôr, každopádne však boli kritické hlasy taktiež nie celkom namieste, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, ako hlavní kritici etnického princípu sa vymedzovali bosenskí Moslimovia, ktorí navonok presadzovali občiansky princíp fungovania krajiny. Postoj SDA však vychádzal z rovnakého etnického nacionalizmu ako postoj srbský či chorvátsky; obzvlášť Izetbegovićova frakcia vo vnútri strany definovala svoju politiku v intenciách dosiahnutia čo najväčšej moci pre vlastnú etnickú komunitu. Vzhľadom na svoju početnú prevahu však tieto ciele chcela dosiahnuť prostriedkami čo najvyššej miery centralizácie, zatiaľ čo Srbi a Chorváti pochopiteľne z dôvodu svojho pomerne nižšieho zastúpenia presadzovali decentralizáciu. Po druhé, začiatkom 90. rokov bola predstava akejsi „bosenskej“ národnej identity, ktorá by zároveň implicitne neznamenala moslimskú politickú dominanciu, iba v menšine (reprezentovali ju napr. moslimskí politici stojaci v opozícii proti Izetbegovićovi, ako napr. Zulfikarpašić (Hladký, 2006, s. 251), či niektorí nemoslimskí armádni dôstojníci odmietajúci rolu JNA ako obhajcu srbských záujmov, ako napr. Jovan Divjak). Prvé slobodné voľby jednoznačne priniesli víťazstvo etnických politických strán, juhoslovanská integrujúca myšlienka zlyhala na úrovni federálnej a bosenská na úrovni republikovej – reakcia medzinárodného spoločenstva iba reagovala na politické status quo. 

V závere rokovaní v Lisabone bola dosiahnutá rámcová dohoda (nič však nebolo oficiálne podpísané), avšak podľa Radovana Karadžića sa rokujúce strany neboli schopné do dostatočnej miery zhodnúť na niekoľkých kľúčových princípoch obsiahnutý v navrhovanom pláne. Kompetencie federálnej vlády a územných jednotiek zostávali nejednoznačne definované a každá delegácia ponúkala vzájomne protirečivé interpretácie. Pozície, ktoré zúčastnené strany počas týchto rokovaní prezentovali, boli pritom podobné, na akých zotrvávali v priebehu celého bosenského konfliktu až do jeho ukončenia v roku 1995 a do veľkej miery určujú i diskusie na dnešnej bosenskej politickej scéne. SDA si predstavovala silnú centrálnu vládu s dostatočnými kompetenciami, aby sa vyhla prílišnej koncentrácii moci v rukách nižších orgánov konštituovaných na národnom základe – naviac bolo moslimské obyvateľstvo najviac rozptýlené po rôznych častiach teritória BiH, preto iba jednotná správa krajiny mohla zaručiť ich národné záujmy. HDZ sa zasadzovala za voľnú formu federácie a SDS bola ochotná akceptovať nezávislosť BiH v jej pôvodných hraniciach iba v prípade, ak by tri územné jednotky dohromady vytvorili konfederáciu. Prirodzene mimoriadne problematickým bodom sa stalo vymedzenie teritória územných jednotiek – bolo potrebné stanoviť isté kritérium, na základe ktorého by sa toto teritórium dalo determinovať, a ako už bolo spomenuté vyššie, týmto kritériom sa mal stať cenzus obyvateľstva. V BiH existoval pritom veľký počet regiónov, v ktorých nemala ani jedna etnická skupina nadpolovičnú väčšinu, bez ohľadu na obecné rozpory vyplývajúce z akéhokoľvek použitého sčítania obyvateľstva sa však strany nevedeli zhodnúť ani na tom, ktorý konkrétny cenzus mal byť použitý. SDA vyhovoval posledný cenzus z roku 1991 (keďže počet moslimského obyvateľstva BiH mal rastúcu tendenciu), HDZ naopak preferovalo rok 1971 (Notes of the meeting of the Assembly of Serbian People in BiH, 1992). 

3. Postoje delegácií k Lisabonskej dohode

Dosiahnutie rámcovej dohody v Lisabone sa časťou analytikov (obzvlášť tých, ktorí podporujú srbský pohľad na bosenský konflikt) prezentuje stále ako jedinečná príležitosť zabrániť eskalácii napätia a neskoršej vojne (ktorá bola neskôr premrhaná obštrukciami zo strany Moslimov), faktom však je, že v tejto fáze rokovaní nebol učinený relevantný pokus konkrétneho vymedzenia teritórií jednotlivých územných jednotiek, či kantónov. Ako vieme, nekonečné spory ohľadom máp BiH, determinujúcich územie náležiace jednotlivým etnickým komunitám, pochovali i ďalšie mierové plány a ešte deň pred napokon úspešným ukončením rokovaní takmer znemožnili prijatie i Daytonskej mierovej zmluvy (Holbrooke, 1998, s. 305). Lisabonská dohoda však bola nakoniec odmietnutá ešte predtým, než vôbec došlo k diskusiám ohľadom kantónov, a to z „principiálnych“ dôvodov. SDS považovalo Lisabon za svoje víťazstvo, ktoré malo predchádzať parcelizácii BiH pozdĺž etnických línií – Karadžić v tejto súvislosti vyhlásil, že „Výsledky Lisabonu prinútia Moslimov uvedomiť si, že ich podpora unitárnej BiH je neobhájiteľná. Budú musieť pripustiť, že túžia po dominancii“ (Dr. Radovan Karadžić before Beginning, 1992).  

HDZ tento vývoj taktiež vyhovoval, umožňoval totiž autonómiu prevažne chorvátskej západnej Hercegoviny – predstavitelia SDS a HDZ diskutovali o dôsledkoch rámcovej dohody na stretnutí v Grazi, kde sa zhodli na potrebe efektívneho rozdelenia BiH (Burg; Shoup, 1999, s. 108). Reprezentanti HDZ tak následne odporučili svojim voličom, aby v blížiacom sa referende hlasovali za nezávislosť BiH. SDA však okamžite po Izetbegovićovom návrate do Sarajeva zorganizovala stretnutie 250 „osobností“, ktoré verejne odsúdilo Lisabonskú dohodu a vytváranie etnických kantónov. Po tomto stretnutí SDA okamžite zvolala tlačovú konferenciu, kde boli zástupcovia tlače informovaní, že SDA je explicitne proti etnickému rozdeleniu BiH. 24. februára sa ku kritike pridružila i Zulfikarpašićova Moslimská Bosniacka Organizácia, ktorá kritizovala akékoľvek rozdeľovanie BiH na územné jednotky na základe etnického princípu a Izetbegovićov súhlas nazvala zradou štátnych záujmov (Opposition Parties Criticize Lisbon Agreement, 1992). 

4. Rola americkej diplomacie

26. februára sa uskutočnilo často komentované a kritizované stretnutie medzi Izetbegovićom a posledným americkým veľvyslancom v Juhoslávii Warrenom Zimmermanom. Izetbegović údajne povedal Zimmermanovi, že hoci by sa mohol stotožniť s kantonizáciou BiH na základe ekonomických a geografických kritérií (jednalo by sa tak o klasický prípad decentralizácie krajiny so zachovaním občianskeho princípu), nechce pripustiť vytvorenie troch etnických de facto štátov. Na Zimmermanovu otázku, prečo súhlasil Izetbegović v Lisabone s niečím, čo mu pritom vonkoncom nevyhovovalo, bosenský prezident odpovedal, že sa ocitol pod silným tlakom Cutileira a ostatných strán zúčastnených na rokovaniach (Zimmermann, 1996, s. 190-191). Podľa Cutileira toto stretnutie malo kľúčový vplyv na Izetbegovića pri jeho odvolaní podpory Lisabonskej dohode: „Úprimne, Izetbegović a jeho spolupracovníci boli povzbudení zmariť dohodu a bojovať ďalej za unitárny bosenský štát outsidermi, ktorí si mysleli, že ich návrhy sú lepšie“ (Hečimović, 2001). Argumentáciu v podobnom duchu, že americké zahraničnopolitické záujmy preferujúce moslimskú politickú reprezentáciu a tým pádom unitárne usporiadanie BiH znemožnili prijatie Lisabonskej dohody, podporil i známy článok amerického novinára Davida Bindera v New York Times. Izetbegovićov súhlas s plánom, ktorý zbavoval SDA dominantnej role v BiH, údajne šokoval amerických diplomatov. Administratíva USA sa v tom období začínala razantnejšie zasadzovať za medzinárodné uznanie nástupníckych juhoslovanských republík – veľvyslanectvo USA prvý krát vyjadrilo podporu tejto stratégii vo februári 1992 - pričom iniciatívu ES vnímala ako ohrozenie tohto plánu[17]. Zimmerman následne nepriamo spochybnil správnosť Izetbegovićovho súhlasu, čo malo viesť k verejnému odmietnutiu Lisabonskej dohody z moslimskej strany. Retrospektívne mal Zimmerman v interview v roku 1993 pripustiť, že „Lisabonská dohoda v podstate nebola vonkoncom taká zlá“ (Binder, 1993). Zimmerman však poprel svoj zámer odradiť Izetbegovića od konštruktívneho rokovania: „Pokúsil som sa ho presvedčiť, aby sa nesťahoval z rokovaní, keďže postoj mojej vlády bolo vyjadriť podporu akémukoľvek riešeniu, na ktorom by sa všetky tri strany zhodli s ES“ (Hečimović, 2001). Izetbegović sa ďalej vyjadril, že „Nikto, vrátane veľvyslanca Zimmermana, nenavrhoval či nesľuboval západnú diplomatickú či vojenskú intervenciu s cieľom zastavenia srbskej agresie v prípade, že by som odmietol podpísať Cutileirov plán“ (tamtiež). 

Je otázne, nakoľko reálne hral tento rozhovor rolu v Izetbegovićovom rozhodovaní sa. Väčšina analytikov popisujúcich politickú činnosť bosenského prezidenta sa zhoduje, že Izetbegović bol mimoriadne nerozhodný človek, často meniaci názory na poslednú chvíľu a ovplyvňovaný reálne neuskutočniteľnými víziami o ideálnych podobách bosenskej spoločnosti a politického usporiadania[18]. Srbská strana využíva Zimmermanovu sugestívnu otázku ako argument pre obvinenie zahraničných „protisrbských“ predstaviteľov, ktorí mali svojou deštruktívnou činnosťou prispieť k zničeniu Juhoslávie a pochovaniu srbských národných záujmov. Zimmerman tak mal Izetbegovićovi naznačiť, že Lisabonská dohoda bola v skutočnosti prostriedkom srbského uchopenia moci a že Američania podporovali medzinárodné uznanie jeho vlády. Nemenovaný americký diplomat ďalej pripustil, že „(americká) politika spočívala v posmelení Izetbegovića, aby odmietol plán rozdelenia. Tento postoj nebol oficiálny. Podporili by sme jeho vládu v OSN, pokiaľ by sa dostali do problémov. Neexistovali však preto žiadne záruky, pretože Baker (minister zahraničia) neveril, že by k tomu došlo“ (Binder, 1993). Izetbegović po nepriamom vyjadrení americkej podpory pre unitárne usporiadanie BiH tak nemal mať žiaden reálny motív pre konštruktívny prístup k ďalším rokovaniam, podobne ako nemali tento motív kosovskí Albánci počas rokovaní o nezávislosti Kosova s Belehradom v roku 2007, potom čo americký prezident Bush v Tirane deklaroval svoju podporu pre kosovské stanovisko (Trifković, 2008). 

Pochopiteľne existuje i veľké množstvo argumentov naopak obhajujúcich americkú zahraničnú politiku v čase juhoslovanskej krízy. Spojené štáty oficiálne podporovali úsilie ES o nájdenie mierového riešenia pre BiH; počas Izetbegovićovej návštevy Spojených štátov vo februári vydalo Ministerstvo zahraničných vecí USA nasledovné prehlásenie: „Spojené štáty podporujú prebiehajúce snahy, ktoré pod vedením ES majú za cieľ posilniť dialóg zúčastnených strán v BiH a zároveň odsudzujú všetky pokusy zmariť pripravované referendum o nezávislosti BiH“ (Burg; Shoup, 1999, s. 115). Ako už bolo vyššie spomenuté, samotný Zimmerman oficiálne deklaroval americkú podporu akémukoľvek plánu, na ktorom sa ES bude schopné dohodnúť s predstaviteľmi troch bosenských etnických komunít. Na druhej strane sa dá pomerne jednoznačne skonštatovať, že Bushova administratíva v tej dobe nebola ani pripravená, ani ochotná relevantným spôsobom sa zapojiť do riešenia bosenskej otázky v súlade so svojou stratégiou ponechania tohto bremena na pleciach európskych štátov. Pokiaľ sa už Baker a spol. rozhodli podniknúť nejaké kroky, koncentrovali sa v prvom rade na Miloševića, ktorého považovali za kľúčovú postavu pre dosiahnutie mieru na Balkáne. Na tomto mieste samozrejme nie je možné pokúsiť sa o koherentnú analýzu americkej zahraničnej politiky voči bývalej Juhoslávii. Dajú sa však identifikovať niektoré kľúčové prvky americkej stratégie voči Balkánu, čo považujem za dôležité obzvlášť vzhľadom na stále prítomný diskurz v srbskom prostredí, odvolávajúci sa na zaujatosť a neobjektívnosť Spojených štátov. 

Juhoslovanská kríza sa stala akútnou v období, keď americká administratíva čelila dvom zásadným výzvam – politike irackého prezidenta Husajna, ktorý napadol susedný Kuvajt, a rozpade východného bloku, ktorý mal za následok zmenu bipolárneho medzinárodného systému. Zimmerman v tejto súvislosti správne poznamenal, že „I veľká mocnosť má problém, ak má zvládnuť viac než jednu krízu v rovnakom čase“ (Zimmermann, 1996, s. 174). Americké prezidentské voľby sa mali odohrať v roku 1992, pričom každá administratíva si dáva veľký pozor, do akých zahraničných dobrodružstiev, často s veľmi neistým výsledkom, sa môže púšťať – americká verejná mienka bola dlhodobo naladená negatívne voči intervenciám USA v zámorí. Američania pritom boli informovaní o možnom prepuknutí juhoslovanského konfliktu s relatívne dostatočným predstihom. Na jeseň 1990 vypracovala CIA niekoľko dokumentov, ktoré hodnotili situáciu v Juhoslávii ako kritickú, explicitne spomínali vojenský konflikt a upozorňovali, že môže dôjsť k násilnému rozpadu v lehote šiestich mesiacov[19]. Podľa slov niekdajšieho člena Národného bezpečnostného výboru (NSC) USA Davida Gomperta „Bushova administratíva vedela rok pred prepuknutím bojov, že Juhoslávia je vedená do záhuby niekoľkými demagogickými politikmi, ale jednoducho nepoznala žiaden prostriedok, aby tomu zabránila...Bushov tím, ktorý si tak dobre počínal v iných krízach, bol vnútorne rozdelený a zmätený“ (Holbrooke, 1998). Postupne došlo k udalostiam, popisovaným už v úvode tejto práce, keď Bakerova návšteva Belehradu vonkoncom neodradila Slovinsko a Chorvátsko od vyhlásenia nezávislosti (čo bolo v podstate už tak či tak iba oficiálnym vyjadrením de facto existujúceho stavu vnútorného rozpadu SFRJ). Dve zrejme najkompetenenejšie osoby s ohľadom na ich skúsenosti s daným regiónom – bývalý veľvyslanec v Juhoslávii a poradca pre juhoslovanské otázky Eagleburger a člen NSC a bývalý vojenský atašé v Belehrade Scowcroft – nedostali príležitosť k signifikantnejšiemu utváraniu americkej zahraničnej politiky voči Juhoslávii. Scowcroft si v roku 1995 posťažoval, že obľúbená fráza ministra Bakera bola: „V tomto boji nemáme svojho psa“ a prezident Bush raz týždenne opakoval: „Vysvetlite mi ešte raz, o čo tam vlastne ide“ (tamtiež). 

Z týchto skutočností rozhodne nevyplýva, že by USA cielene usilovala o podporu jednej konkrétnej strany v kontexte bosenského konfliktu. Postupne však boli Spojené štáty postavené do situácie, keď už ťažko mohli podporovať zachovanie niečoho, čo už neexistovalo. V januári 1992 zahájila americká diplomacia kampaň za medzinárodné uznanie BiH a Macedónska, pričom v tomto USA de facto prebrali štafetu od Nemecka. Nemecko sa po silnej podpore uznaniu Slovinska a Chorvátska čiastočne stiahlo a nepokračovalo v podobne razantnej politike i v prípade BiH[20]. Američania však považovali nejednotný prístup voči juhoslovanským nástupníckym republikám za škodlivý a akonáhle sa definitívne rozhodli rezignovať na zachovanie Juhoslávie v jej pôvodnej podobe, rovnako definitívne začali presadzovať urýchlené medzinárodné uznanie pre všetky jej niekdajšie republiky, aby mohlo byť „krízové prechodné obdobie“ čo najrýchlejšie ukončené. Svoj podiel zohrala i chorvátska lobby vo Washingtone[21] - Spojené štáty dovtedy neuznali nezávislosť žiadnej nástupníckej republiky, ak by tak však urobili v prípade Chorvátska (a tým pádom i Slovinska), museli by v súlade so svojim princípom rovného prístupu uznať i BiH. Okrem toho, akokoľvek obecne a neprofesionálne toto tvrdenie môže na prvý pohľad vyznieť, americké spravodajstvo prejavovalo tendenciu zjednodušovať tento konflikt prostredníctvom aplikovania klasického rozdelenia na „dobrých a zlých“. Ako priznáva americký plukovník a dopisovateľ Newsweeku David Hackworth: „Je to časť našej histórie i kultúry. Vyžadoval si to zábavný priemysel a preto sme v BiH museli mať dobrých i zlých  chlapcov. A pretože i obete sú nevyhnutné, bolo jednoduché povedať, že sú nimi Moslimovia. Srbi boli tí zlí, a Chorváti viac menej dobrí, pretože nás (USA) majú radi“ (Bogdanich, 1999).  

Zimmerman bol skeptický ohľadom námietok bosenských Srbov, že ich práva boli porušené odtrhnutím BiH od Juhoslávie a nesúhlasil s ich právom na sebaurčenie. V októbri 1991 povedal Karadžićovi: „Zdá sa mi, že sa iba nedokážete zmieriť s tým, že Srbi sú menšinou. Ale to je výsledok volieb, to je demokracia...“ (Burg; Shoup, 1999, s. 116). V januári nasledujúceho roku dodal: „Je čas akceptovať realitu. Keďže Európa sa rozhodla uznať juhoslovanské republiky, je iba otázkou času, kedy USA urobia to isté. Prečo sa teda nechcete zúčastniť referenda o nezávislosti a vyrovnať sa s faktom, že 30 percent srbskej populácie nemôže diktovať výsledok?“ (tamtiež) Reči o demokracii a referende v prípade etnicky motivovaných konfliktov o teritórium považujem pritom za kontraproduktívne a vedúce k zosilneniu existujúceho napätia (Bose, 2007, s. 125) – Zimmerman sa síce profiloval ako kritik nemeckého tlaku na uznanie Slovinska a Chorvátska na jeseň 1991, nakoniec však sám vystupoval ako hlavný obhajca uznania BiH a svojimi postojmi pravdepodobne prispel k vyostreniu konfliktov[22]. Na jeho obhajobu je treba dodať, že sa tieto postoje utvárali i pod vplyvom jeho zlých vzťahov s Miloševićom – Milošević Zimmermana o.i. obviňoval z dezinterpretácie jeho prejavu na Gazimestane (Holbrooke, 1998, s. 26) a vytvoril paranoidnú atmosféru vzťahov v rúcajúcej sa SFRJ, pričom množstvo aspektov Miloševićovej politiky v Srbsku bolo americkým veľvyslancom oprávnene vnímaných negatívne[23]. Zimmerman však ignoroval Miloševićovo varovanie, že zásadná zmena situácie (ergo uznanie BiH) by mohla znamenať zásadný obrat v srbskom pohľade na bosenskú otázku a Belehrad by tak stratil záujem na jej mierovom riešení (Burg; Shoup, 1999, s. 125). Na základe všetkých týchto indícií sa tak zrejme dá tvrdiť, že USA premrhali svoj potenciál pri riešení bosenskej otázky počas Cutileirovej mierovej iniciatívy. Ak by Spojené štáty podmienili medzinárodné uznanie BiH dosiahnutím dohody o principiálnych otázkach Cutileirovho plánu, bola by táto pozícia zrejme prínosnejšia – hoci je stále pomerne nepravdepodobné, že by sa strany boli dohodli na delimitácii jednotlivých územných jednotiek. Nie som však vonkoncom presvedčený, že by bola americká politika motivovaná priamym úmyslom poškodiť záujmom bosenských Srbov, jednalo sa skôr o výslednicu rôznych faktorov, medzinárodnými okolnosťami počínajúc a negatívnym imidžom srbskej strany končiac.   

5. Pokračovanie dialógu

26. februára poslali členovia srbskej delegácie urgentný list adresovaný Cutileirovi, v ktorom žiadali pokračovanie rokovaní až do dosiahnutia konečnej dohody. Okrem iného sa v liste zmieňovali, že „Izetbegović hľadá výhovorky, aby tak znížil význam rokovaní a dostal čo chce prostredníctvom ilegálneho referenda“ (Letter from Radovan Karadžić, 1992). Dialóg bol obnovený o deň neskôr opäť v Sarajeve, pričom zúčastnené strany ponúkli ďalšie revízie pôvodnej Lisabonskej dohody. HDZ požadovala presnejšiu determináciu kritérií, ktoré mali byť použité pre vytýčenie teritória jednotlivých územných jednotiek. SDS sa s týmto postojom stotožňovala a ďalej potvrdila svoje stanovisko, že ak sa všetky tri strany nedokážu zhodnúť na reorganizácii BiH do troch entít definovaných na etnickom základe, ktoré by sa následne spojili do konfederatívneho zväzku, odmietne nezávislosť BiH. SDA v súlade s Izetbegovićovým postojom spred niekoľkých dní tento plán odmietla a zasadzovala sa za presun kompetencií zhora nadol – z republikovej úrovne na úroveň územných jednotiek[24]. HDZ okrem toho prišla so značne kontroverzným návrhom kontrolovanej výmeny obyvateľstva medzi územnými jednotkami vzhľadom na ich etnickú príslušnosť, čo predstavitelia ES odmietli[25]. Na Izetbegovićovo naliehanie sa tri strany dohodli na čiastočnej modifikácii princípu vytvárania územných jednotiek a dať väčší priestor geografickým, ekonomickým a ďalším kritériam, táto modifikácia však bola opäť vystavená odlišným interpretáciam – predstavitelia SDS stále považovali etnický princíp za kľúčový[26]. Následne bolo uskutočnené dlho očakávané referendum s už spomínaným výsledkom – Moslimovia a Chorváti veľkou väčšinou hlasovali za nezávislosť, zatiaľ čo Srbi plebiscit bojkotovali. 

7. marca 1992 sa zahájilo štvrté kolo rokovaní v Bruseli. Po dvoch dňoch rokovaní Cutileiro oboznámil delegácie zúčastnených strán s mierne pozmeneným draftom „Prehlásenia o zásadách“. Tento návrh znamenal zároveň niekoľko dôležitých ústupkov voči HDZ a SDS – suverenita by bola konštituovaná primárne na úrovni územných jednotiek a až následne na republikovej úrovni, územné jednotky by disponovali signifikantnými kompetenciami, vrátane práva ustanoviť a udržiavať väzby s inými juhoslovanskými republikami, atď. (Statement of Principles, 1992a) Opäť boli spomínané kritéria pre determinovanie teritórií územných jednotiek (etnický princíp zostával primárnym, avšak nie výlučným konceptom), nebolo však špecifikované presné číslo týchto entít a, napriek opakovaným požiadavkám všetkých delegácií, stále nedošlo k predloženiu konkrétnych máp. HDZ a SDA vyjadrili predbežnú podporu tomuto plánu[27] a americký minister zahraničia Baker informoval predstaviteľa SDA Harisa Silajdžića o americkej podpore revidovanému Cutileirovmu návrhu (Tanjug, 1992b). SDS sa však postavila proti a požadovala, aby bolo v návrhu explicitne stanovené, že BiH bude rozdelená do troch územných jednotiek založených na etnickom princípe. Okrem toho návrh ES počítal s federatívnym modelom, zatiaľ čo SDS trvala na konfederácií troch etnických komunít (Notes of 10th assembly session of Serbian people in Bosnia and Herzegovina, 1992).

Sarajevský denník Oslobodjenje priniesol 14. marca informáciu, že delegácia SDS prišla s dvoma vlastnými návrhmi máp BiH. Prvý návrh rozdeľoval krajinu do troch etnických kantónov, pričom srbský kantón zahŕňal 64% celkového územia BiH. Druhý návrh rozdelil plochu BiH do veľkého množstva „etnických ostrovčekov“, ktoré boli prepojené koridormi.

Mapa SDS, marec 1992

 

Oba tieto návrhy boli vyjednávačmi ES odmietnuté ako absurdné a predstaviteľom SDS bolo doporučené, aby ich nepredkladali verejnosti (Oslobodjenje, 1992a). Každopádne však 11. marca bosensko-srbský parlament (celým názvom Zhromaždenie srbského národa v BiH) odmietol revidovaný Cutileirov návrh[28]. Tento postup bol v súlade so stratégiou Radovana Karadžića, ktorý neskôr uistil predstaviteľov parlamentu, že „Nedôjde k žiadnemu podpísaniu ničoho, pokiaľ nedosiahneme to, čo chceme, a vy všetci poznáte naše strategické plány...akonáhle vznikne nezávislá srbská BiH, nezávislá i od ďalších dvoch entít, i od centrálnych orgánov, otvorí sa pred nami možnosť utvorenia štátnych, ekonomických, kultúrnych a ďalších väzieb, ktoré budeme chcieť“ (Record of the 11th session of the Assembly of the Serbian People in BiH, 1992). 

Posledným relevantným pokusom v sérii Cutileirových rokovaní pred medzinárodným uznaním nezávislosti BiH bolo piate stretnutie, konané opäť v Sarajeve v dňoch 16. – 18. marca. Opäť sa diskutovalo o dokumente „Prehlásenie o princípoch“. Pozície všetkých troch strán de facto zostávali podobné ako počas dovtedy prebehnuvších rokovaní – srbská strana stále trvala na rozdelení BiH na tri územné jednotky na etnickom základe, čo znamenalo najväčšiu prekážku pre Cutileira počas jeho bilaterálnych rozhovorov s moslimskými reprezentantmi. Moslimská delegácia následkom intenzívneho, päť hodín trvajúceho dialógu, súhlasila s navrhovaným riešením (dokument predložený delegáciou ES bol veľmi podobný tomu bruselskému[29]) pod podmienkou, že sa ďalej bude rokovať o úlohe armády a že sa po skončení konferencie uskutoční ďalšie referendum (BBC Interview with Radovan Karadžić, 1992). Pre Moslimov však bolo mimoriadne náročné pripustiť tento koncept, ktorý i slovami Cutileira znamenal, že „v podstate pôjde o tri štáty“ (Notebook of Radovan Karadžić’s meetings, 1992). Pomerne kontroverzným subjektom bola i otázka armády – SDS presadilo do dokumentu nasledovnú formuláciu: „Záležitosti ohľadom budúcnosti ozbrojených síl BiH budú determinované v priebehu rokovaní. Toto sa netýka už existujúcej armády, o ktorej sa bude rokovať separátne“ (English draft translation of short-hand record, 1992). Tento plán v podstate teoreticky JNA umožňoval zotrvať v BiH ďalších niekoľko rokov.  

Reprezentanti ES boli (po pomerne dlhej dobe) schopní predložiť zúčastneným delegáciam vlastný návrh mapy, ktorý determinoval teritórium troch územných jednotiek, ale zároveň predpokladal postúpenie tejto otázky na ďalšie kolá rokovaní a vyjednávaní.

Mapa ES, marec 1992

 

 

Táto mapa nebola zo strany ES ničím prevratným – jednalo sa o rozdelenie územia podľa kľúča relatívnej či absolútnej väčšiny konkrétneho etnika v každom okrese podľa posledného cenzu z roku 1991, pričom následne boli tieto okresy priradené konkrétnej územnej jednotke. Podľa tejto mapy boli okresy Bihać, Prijedor, Mostar, Jajce, Foča, Goražde, Srebrenica, Zvornik, Brčko, Tuzla, Doboj, Zenica a ďalšie priľahlé oblasti moslimské. Srbi disponovali okresmi okolo dôležitého centra Banja Luka a okolo Trebinje v juhovýchodnom cípe krajiny. Chorváti dostali oblasti v západnej Hercegovine (bašty chorvátskeho nacionalizmu ako Livno, Tomislavgrad a Grude), malé okresy v centrálnej BiH (Kiseljak) a sever krajiny okolo Bosanského Brodu. Podstatné dôsledky tohto navrhovaného riešenia boli dva. Po prvé, každá „územná jednotka“ bola zložená z niekoľkých regiónov, často bez priameho spojenia – moslimskú jednotku vytvárali dva regióny (pričom ten väčší bol skutočne krkolomným útvarom pripomínajúcim skôr meňavku s dierami, než životaschopnú jednotku decentralizovaného štátu), chorvátsku štyri (jeden na juhu, druhý na severe a dva malé medzi nimi) a srbskú hneď sedem (časť z nich vypĺňala moslimskú „meňavku“ vo východnej Bosne). Po druhé, 18% Moslimov, 50% Srbov a 60% Chorvátov by žilo mimo “svojich” územných jednotiek (Campbell, 1998, s. 129). Národné delegácie taktiež predostreli vlastné návrhy máp, pričom sa pochopiteľne tieto prelohy značne odlišovali. Mapa SDA bola vo svojej podstate veľmi podobná mape ES, akurát zahrnula do moslimskej územnej jednotky i Rudo, Šekovići a Čajniče vo východnej Bosne.  

Mapa SDA, marec 1992

 

Rovnako SDA i HDZ si činili nárok na okresy Bugojno, Novi Travnik, Jajce, Kotor Varoš, Travnik, Mostar, Konjic a Jablanica.

Mapa HDZ, marec 1992

 

SDS a SDA sa nezhodovali v otázke príslušnosti okresov Foča, Rogatica, Goražde, Višegrad a Bratunac, rovnako i zmiešaných oblastí na hranici Cazinu a Bosanskej Krajiny. Všetky tri delegácie si nárokovali Derventu v Posávine.

Dôsledkom týchto nezhôd bol všestranný súhlas s „Prehlásením o princípoch“[30], avšak konsenzus v otázke máp dosiahnutý nebol. Štatút armády a polície ostával nevyjasnený. Formula štvorpätinovej väčšiny umožňovala dvom tretinám delegátov akéhokoľvek etnika efektívnu možnosť veta (Burg; Shoup, 1999, s. 110).  

6. Reakcie na rokovania v Sarajeve

Reakcie na sarajevské kolo rozhovorov boli u všetkých troch delegácií rozdielne. Na rokovaní bosensko-srbského parlamentu 18. marca Karadžić prezentoval dosiahnutý výsledok ako vhodný predpoklad pre rozdelenie krajiny. Poslanci Aleksa Milojević a Dragan Kalinić navrhovali „vytvorenie dostatočných podmienok v teréne, aby sa tak posilnila pozícia vyjednávačov na konferencii“ (Stenographic record of 11th Bosnian Serb Assembly Session, 1992). Ďalší poslanec Dobrivoje Vidić zašiel ešte ďalej: „Jediná možnosť pre nás je urobiť z BiH konfederáciu, nedôjsť k žiadnym dôhodám, naťahovať čas vo vyjednávaniach a dosiahnuť niečo na úrovni Belehradu. Ak sa toto nestane, nebude síce žiadna vojna, bude mier, ale Srbi stratia všetko“ (tamtiež). Karadžić ďalej dodal, že „Srbi by nemali čakať na právne zakotvenie svojho cieľa zjednotenia so Srbskom a Čiernou Horou – konečná podoba srbskej BiH sa vytvorí na základe reálnych podmienok, ktorých uskutočnenie závisí od nás... Návrat k unitárnej BiH už nie je možný“ (tamtiež). Hovorca SDA Irfan Ajanović oproti tomu prehlásil, že „...dokument potvrdzuje, že BiH bude disponovať všetkými atribútmi jednotného štátu, vrátane vlastnej meny, jednotného systému obrany, jednotnej zahraničnej politiky a jednotného právneho systému“ (Burg; Shoup, 1999, s. 111). Bosenskí Chorváti taktiež najskôr plán podporovali, keďže umožňoval vytvorenie chorvátskych väčšinových okresov a zároveň oslaboval možnosti Srbov v celkovom juhoslovanskom kontexte vytváraním samostatnej BiH. 

Nakoniec však všetky tri strany dohodu odmietli. HDZ tak učinila 23. marca na základe nesúhlasu s mapami, ergo teritoriálnou distribúciou územia medzi jednotlivé etnické skupiny. Predstavitelia HDZ argumentovali, že bosenskí Chorváti obdržali nedostatočný podiel územia BiH a že ich 59% ostávalo mimo chorvátskej územnej jednotky. Milenko Brkić navrhoval, aby sa teritórium územných jednotiek upravilo v súlade s cenzom z roku 1961, čo by prinieslo Mostar pod chorvátsku kontrolu (tamtiež, s. 112)[31]. O dva dni nato SDA taktiež stiahlo svoju podporu Cutileirovmu plánu. Jej predstavitelia trvali na stanovisku, že moslimská komunita nemohla akceptovať rozdelenie BiH na etnikom princípe, jednalo sa tak o zotrvanie na identickej pozícii už od zahájenia rokovaní. V interview pre denník Oslobodjenje Izetbegović tvrdil, že „bol dotlačený do súhlasu s dohodou, pretože ostatné dva národy nástojili na riešení“ Ďalej dodal: „Ak by sme si podržali náš nesúhlasný postoj, otázka medzinárodného uznania BiH by bola ohrozená, a uznanie je v tomto momente našim hlavným záujmom“ (Oslobodjenje, 1992b). Okrem toho bol jeho súhlas iba podmienečný, potvrdený mal byť až v následne uskutočnenom referende. Ako už bolo pojednané vyššie, je otázne, čo si v tejto chvíli Izetbegović myslel. Je zrejmé, že medzinárodné uznanie videl ako hlavnú záruku zachovania BiH ako celistvej jednotky v jej pôvodných hraniciach, nedá sa však jednoznačne tvrdiť, či si uvedomoval krajne nebezpečné dôsledky medzinárodného uznania pred dosiahnutím konsenzu o podobe krajiny s predstaviteľmi ostatných dvoch etnických skupín[32]. Izetbegović pravdepodobne pod vplyvom veľmi chaotickej situácie, ku ktorej prispel i americký veľvyslanec Zimmerman svojimi už popisovanými nejednoznačne interpretovateľnými výrokmi, až do poslednej chvíle netušil, aký postoj by mal vlastne zaujať. 30. marca totiž v protiklade ku svojim predošlým vyhláseniam potvrdil svoj súhlas s plánom, „pokiaľ bude súčasťou globálnych riešení“ (Tanjug, 1992c). V dôsledku zmätočných deklarácii SDA sa bosenskí Srbi rozhodli tvrdo presadzovať svoj plán na rozdelenie krajiny. Bosensko-srbský parlament prijal Deklaráciu o vyjednávaní s moslimskými a chorvátskymi predstaviteľmi, ktorá podporovala spoluprácu delegácie SDS, avšak zároveň obvinila reprezentantov dvoch zostávajúcich etník z dezinterpretácie Prehlásenia o princípoch, čoho výsledkom mal byť nutný návrat na štartovú čiaru vyjednávaní (Bosnian Serb Assembly Declaration of Assembly of Serbian People in BiH, 1992). V dôsledku tohto údajného marenia mierového procesu zo strany ostatných účastníkov prijal parlament 27. marca Ústavu srbskej BiH (Burg; Shoup, 1999, s. 112). 

Ďalšie udalosti sú už dostatočne známe. V Bruseli sa uskutočnilo v dňoch 30. – 31. marca ešte jedno kolo rokovaní, možnosť dosiahnutia dohody však už bola zrejme príliš ovplyvnená reálnymi udalosťami v krajine. Bosenskí Srbi v súlade so svojou stratégiou pristúpili k vojenskému obsadzovaniu území, ktoré považovali za súčasť srbskej BiH, pričom bola táto stratégia pod krycím menom „Ram“ vypracovaná juhoslovanskou generalitou a podporovaná srbským politickým vedením. V dôsledku toho dochádza k násilným konfliktom v Bosanskom Brode, Goražde, Mostare atď. Bijeljina sa stáva dejiskom prvých etnických čistiek, ktorých sa zúčastňujú i paramilitárne jednotky Arkanovi Tigrovi. V Sarajeve začiatkom apríla prepukajú boje medzi jednotkami JNA a polovojenskými formáciami Chorvátov a Moslimov; pred budovu republikového parlamentu prichádza niekoľko desiatok tisíc ľudí demonštrovať za zachovanie mieru, avšak toto mierumilovné  zhromaždenie je rozohnané ostreľovačmi z neďaleko stojaceho hotelu Holiday Inn (pravdepodobne sa jednalo o príslušníkov ochranky SDS). 7. apríla je nezávislosť BiH uznaná štátmi ES i USA[33], čo vedie k prepuknutie vojny v plnom rozsahu a zároveň vyhláseniu nezávislosti Republiky Srbskej v BiH (Hladký, 2006, s. 268-270). 

7. Kritická analýza plánu

Pri kritickej analýze Cutileirovho plánu je potrebné podľa môjho názoru nepodľahnúť priveľkému idealizmu viacerých západných politológov a historikov. Tento idealizmus a nadchnutie sa pre občiansky princíp budovania štátu sa prejavoval často v súlade s ich vlastným presvedčením vychádzajúcim z úplne odlišných kultúrnych a politických tradícií.  Kritika Cutileirovej mierovej iniciatívy z principiálneho hľadiska tak vychádzala z odmietnutia etnického princípu rozdeľovania BiH, čo následne viedlo k označeniu hlavnej myšlienky tohto plánu za absurdnú, nerealizovateľnú, či jednoducho neželanú. V tejto súvislosti uvediem dva príklady, ktoré sa síce priamo nezameriavajú na Cutileirov plán, ale pojednávajú o obecnom prístupe k politickému a administratívnemu usporiadaniu krajiny už po roku 1995. V novembri 2000 sa jeden z autorov renomovanej štúdie o rozpade SFRJ (Silber; Little, 1996), britský novinár Allan Little, vyjadril o bosenskej problematike nasledovne: „Existujú názory, ktoré tvrdia, že opätovne ustanovená Bosna by bola v istom zmysle umelým výtvorom, a že pokiaľ gravitačné sily v regióne pôsobia v smere separácie, je zbytočné pokúšať sa držať ich pohromade, akokoľvek ušľachtilý by takýto cieľ mohol byť... Môj vlastný pohľad je, že neexistuje nič umelé na Bosne ako integrovanej entite. Nič v jej geografii, tvare, či spôsobe ekonomického fungovania, nehovorí v prospech rozdeľovania. Bosenské regióny sa vzájomne dopĺňajú a potrebujú. Keď krajina funguje normálne a nie je ovplyvňovaná umelými národnostnými rozdielmi, gravitačné sily pôsobia absolútne v prospech integrácie... Keď ste sa v roku 1992 spýtali obyvateľa Sarajeva, koľko študentov v jeho maturitnom ročníku bolo srbských, koľko moslimských atď., nebol schopný na takú otázku odpovedať. Zdá sa mi tak, že ak tu existuje niečo umelé, tak sú to práve tieto (národnostné) rozdiely. Som presvedčený, že národy Bosny budú chcieť opätovne žiť spolu v decentralizovanom štáte“ (Bose, 2002, s. 41-42). 

Začiatkom roku 2001 publikoval americký žurnalista Thomas Friedman článok, v ktorom tvrdil, že (v BiH) etnická identita a nenávisť ležia zakorenené veľmi hlboko...Keďže bosenskí Srbi, Chorváti i Moslimovia sú nútení žiť spolu v umelom štáte, pluralizmus a demokracia upadajú...“ (Friedman, 2001). Tento názor pochopiteľne vyvolal ostrú odpoveď obhajcov jednotnej BiH v Sarajeve i na západe. V jednej z reakcií môžeme nájsť i túto refutáciu Friedmanovho prístupu: „Počas niekoľkých stoviek rokov bosenskí Srbi, Chorváti i Moslimovia zakladali zmiešané manželstvá v takom množstve, že odlišná etnická identita nebola dominantnou témou až do vzostupu nacionalizmu na konci 80. rokov... Zatiaľ čo menej než 20% čiernych a bielych Američanov uzatvára zmiešané manželské zväzky, približne 50% všetkých manželstiev v Bosne pred vojnou bolo uzavretých medzi príslušníkmi rôznych etnických a náboženských skupín... Nacionalistické strany v priebehu rokov 1996-2000 stratili medzi 10-20% svojich voličov. V celorepublikových voľbách v novembri stratili tri hlavné nacionálne strany prvý krát od roku 1991 absolútnu väčšinu, keďže dohromady obdržali menej než 50% hlasov“ (Kovac; Domi, 2001). 

Ako to už pomerne často býva, myslím si, že pravda pri strete dvoch pomerne vyhranených pozícií bude niekde uprostred. Nemyslím si, že pozícia reprezentovaná Friedmanom a obhajujúca prítomnosť nezmieriteľných etnických tenzií je presná, skôr naopak[34]. V histórii BiH je výrazne viac časových období, keď spolu príslušníci všetkých etnických skupín dokázali žiť harmonicky a keď etnické kritérium rozlišovania naozaj nestálo absolútne v popredí, oproti obdobiam etnicky motivovaných konfliktov[35]. Podstata však stojí v situácii, ktorá vojne bezprostredne predchádzala, historické argumenty sú v tej chvíli síce nie úplne irelevantné, ale zároveň často zavádzajúce. Argumenty prezentované proponentami jednotnej BiH majú svoje slabé miesta nielen zo stránky faktickej, ale i z hľadiska ich reálnej aplikovateľnosti. Podľa výskumu Nikolaja Boteva bolo percentuálne zastúpenie zmiešaných manželstiev v BiH v období 1962-1989 na úrovni celojuhoslovanského priemeru, ergo okolo 11%, čo značí, že i v tak heterogénnej republike ako Bosna mali drvivú prevahu monoetnické zväzky (Bose, 2002, s. 17). Voľby v roku 2000 sa síce označovali ako prelomové, avšak už o dva roky nato nacionálne strany opätovne posilnili svoje pozície (Šedo, 2006) a dnes sa len ťažko dá namietať voči tvrdeniu, že politické strany založené na etnickom základe stále vytvárajú dominantný rámec straníckeho systému v BiH – dokonca i kedysi západom protežovaný premiér RS Milorad Dodik je dnes označovaný za hrozbu pre udržanie jednoty krajiny. Za obzvlášť absurdné tvrdenie však považujem koncept “umelých národnostných rozdielov”. Nie som si celkom istý, či takéto tvrdenie vyplýva z neznalosti, naivity, alebo zámerného skreľovania faktov v prospech konkrétneho politického prístupu voči BiH. 

Multietnické štátne formy tvorené heterogénnym obyvateľstvom majú podľa môjho názoru dobrú šancu na prežitie, avšak potrebujú k tomu zásadnú motiváciu, či už v podobe pozitívnych incentív, alebo hrozieb. Akonáhle sa takáto štátna forma vytvorí, môže to znamenať i čiastočné či úplné potlačenie vplyvu etnicity na politické vzťahy v krajine, avšak ani zďaleka to nie je pravidlom. V niektorých prípadoch sa tak stane v dôsledku asimilácie, inde stratí etnicita svoj politický rozmer a ponechá si iba rozmer kultúrny. O takýchto situáciach sa dá hovoriť napr. v prípade Walesu a Škótska, kde je vysoko nepravdepodobné, že by sa predstavitelia týchto súčastí Veľkej Británie pokúsili o secesiu a vyhlásenie nezávislých štátov. Obecne si však dovolím tvrdiť, že multietnické krajiny sa i v tzv. civilizovanom svete potýkajú s množstvom problémov vyplývajúcim práve z odlišnej etnicity rôznych skupín obyvateľstva – pozrime sa len na príklady Baskicka (a do menšej miery Katalánska) v Španielsku, spory Flámska a Valónska atď. Pri vzniku prvej kráľovskej Juhoslávie v roku 1918 zohrávala primárnu rolu hrozba – jednotlivé národy západného Balkánu boli príliš malé, aby boli schopné vytvoriť životaschopné samostatné štátne útvary po páde dvoch veľkých imperiálnych mocností, do ktorých boli po niekoľko stoviek rokov inkorporované. Táto hrozba, ktorá zvyšujúcim sa vplyvom Talianska a Nemecka v medzivojnovej Európe narastala, udržala Slovincov i Chorvátov vo vtedajšom unitárnom (!) štáte spoločne so Srbmi. V období Titovej SFRJ bola zase motivácia dostatočne silná, aby prekryla hrôzy spáchané ustašovcami, četnikmi a rôznymi kolaborantmi počas II. svetovej vojny. Dostatočná časť obyvateľstva SFRJ chápala, že interetnická nenávisť im neprinesie nič dobré a že k prosperite je možné dôjsť iba cestou spolupráce. Každodenný život vo všetkých častiach Juhoslávie (snáď s istou výnimkou Kosova) nielenže nijako nesúvisel s etnickým pôvodom konkrétnych ľudí, ale Titova doktrína Bratstva i jedinstva priamo zaznávala akékoľvek protežovanie etnického princípu. Všetci autori, ktorí sa odvolávajú na harmonické interetnické vzťahy de facto až do konca 80. rokov, majú skutočne pravdu, avšak tento predpoklad automaticky neznamená, že tá istá situácia panovala v SFRJ i o pár rokov nato. Pozitívna motivácia bola na prelome 80. a 90. rokov vyčerpaná, a vyzdvihovanie etnickej príslušnosti tak opäť získalo svoj priestor, podobne ako v období ustašovskej NDH[36]. Obyvatelia BiH získali v priebehu niekoľkých desaťročí trvania SFRJ zmysel pre vnímanie spoločnej identity a histórie s príslušníkmi iných etnických skupín, avšak zároveň si udržali i zmysel pre vnímanie hraníc a rozdielov vlastnej komunity oproti ostatným. Identita vybudovaná na základe komunitnej príslušnosti a vnímania rozdielov zostávala potlačená[37], pokiaľ bola základná štruktúra SFRJ dostatočne stabilná. Akonáhle sa táto štruktúra zaisťujúca všetky potrebné istoty začala rúcať, stala sa spomínaná identita základom politickej mobilizácie (Bringa, 1995). Existovala tak BiH, v ktorej etnicita zostávala pod pokrievkou, a hneď následne sme mohli sledovať BiH, kde naopak nebolo dôležitejšieho konceptu než práve etnickej príslušnosti. Jednalo sa o tú istú, a predsa zrazu úplne odlišnú krajinu. 

Bohužiaľ, v období rokovaní o Cutileirovom pláne už bola BiH rozdelená. V teréne ešte nie, tam bola stále krajinou s etnicky mimoriadne premiešaným obyvateľstvom, avšak v mysliach ľudí bola BiH, ako ju poznali ešte niekoľko rokov dozadu, zrejme už stratená. Už som čiastočne načrtol - akokoľvek principiálne nespokojní s takýmto vývojom môžeme byť - prečo bolo etnické hľadisko na začiatku 90. rokov kľúčovým. David Binder v tejto súvislosti spomína, že “prvé známky neskorších udalostí som spozoroval v roku 1983, keď som putoval po rôznych republikách (Juhoslávie). Stretol som sa s množstvom separatisticky ladených myšlienok obzvlášť v Slovinsku a Chorvátsku, ale nielen tam. Počul som množstvo rečí o tom, “čo by sme my urobili nim”“(Bogdanich, 1999). Všetky ďalšie udalosti, popísané i v predošlých častiach tejto práce, mali za následok mobilizáciu obyvateľstva na základe etnických kritérií a pochovanie integračných juhoslovanských konceptov spoločne so socialistickým systémom. Cutileirov plán, zohľadňujúci tento stav, tak podľa môjho názoru nebol chybný vo svojej primárnej myšlienke decentralizácii krajiny na etnickom princípe, keďže jednoducho v danej situácii už nemali vyjednávači ES inú možnosť.  

Môžeme sa tak zamyslieť nad druhým problematickým aspektom Cutileirovho plánu, a síce praktickou realizáciou rozdelenia BiH na tri územné jednotky. Pokiaľ by bola situácia obdobná ako napr. v ČSFR, kde boli príslušníci dvoch národností relatívne separátne lokalizovaní v českej, resp. slovenskej časti federácie, bol by návrh mapy omnoho jednoduchší. BiH však bola osídlená mimoriadne nerovnomerne.

Osídlenie BiH podľa cenzu z roku 1991

 

Keďže, ako bolo pojednané vyššie, akékoľvek „plánované výmeny obyvateľstva“ neprichádzali do úvahy, bolo veľmi ťažké dosiahnuť kompromis. V Daytone bola dohoda nakoniec dosiahnutá, avšak nielen z dôvodu únavy bojujúcich strán, ale hlavne pre už realizované etnické čistky v teréne, ktoré pomohli zhomogenizovať etnický ráz krajiny.

 Osídlenie BiH v roku 2006

 

Uvažoval som nad tým, či vôbec bolo v kontexte roku 1992 v silách vyjednávačov ES nakresliť mapu, s ktorou by v konečnom dôsledku súhlasili všetky tri delegácie, a pochybujem o tom. Dá sa samozrejme argumentovať, že dostatočný diplomatický tlak by mal byť schopný dotlačiť neústupčivých balkánskych lídrov, zvyknutých naviac na lož ako obvyklú metódu politického boja, k prijatiu finálneho riešenia. Myslím si však, že tento pohľad nereflektuje reálnu situáciu v danom období. Ak existovala nejaká entita, ktorá sa dala udržať pospolu i bez prepuknutia násilného konfliktu, bola to Juhoslávia koncom 80. rokov. Po prepuknutí vojny v Chorvátsku, ktorá zobrala obyvateľom SFRJ množstvo ilúzí a nádejí, a následkom ekonomickej krízy a obrovských zmien vo svetovej geopolitike, nebolo podľa môjho názoru už možné prinútiť predstaviteľov troch etnických skupín, aby sa zhodli na kompromisnom riešení. Západní vyjednávači k tomu nemali dostatočné páky, a balkánski vodcovia si potrebovali vyskúšať vlastné sily na bojisku. Ak by i bol prijatý Cutileirov návrh, vytvárajúci chaotické a deravé územné jednotky, je mimoriadne otázne, aká dlhá by bola životnosť takejto bosenskej konfederácie. Srbi i Chorváti otvorene deklarovali svoj cieľ o pripojenie svojich území k materským štátom, o čo by sa pravdepodobne pokúsili – a z dôvodu roztrúsenosti a nekoherentnosti daných územných jednotiek by bolo v ich vlastnom záujme zmeniť ich teritoriálnu štruktúru.  

Pri pohľade na Cutileirov návrh mapy je jednoduché identifikovať hlavné zdroje takýchto konfliktov. Srbi by sa zrejme pokúsili vytvoriť súvislý srbský pás vo východnej Bosne, ktorý by spojil južné okresy Kalinovik a Gacko s Ugljevikom a Bijeljinou na severe. Ohrozené by tak boli všetky moslimské opštiny ležiace medzi nimi, Fočou počnúc a Zvornikom končiac, pričom by sa srbské akcie mohli rozšíriť i západným smerom do opštín ako Trnovo či Olovo (hoci tieto disponovali dosť silnou moslimskou majoritou). Na opačnej strane BiH by bolo možné ovládnutie opštín Sanski Most a Prijedor, čo by umožnilo priamou cestou spojiť srbské okresy Bosanski Petrovac ležiaci na juhu a Bosanska Dubica na severe. Chorváti by pravdepodobne chceli rozšíriť svoje teritoriálne pôsobenie na Mostar a Stolac, ako aj prepojiť väčšinovo chorvátsky Prozor s ďalšími okresmi v centrálnej Bosne (Kiseljak, Kreševo, Busovača atď.). Moslimské okresy Konjic, Jablanica, Gornji Vakuf a ďalšie by tak boli ohrozené. Podobne by však mohli uvažovať i Moslimovia o ovládnutí centrálnobosenských chorvátskych okresov, zrejme na čele s Varešom. Aby sa takýmto akciám zabránilo, muselo by mať medzinárodné spoločenstvo v rukách dostatočné odstrašujúce prostriedky – a to, ako sme mohli vidieť, v roku 1992 nemalo.  

Dalo by sa ešte uvažovať o variante, ktorá by vytvorila územne koherentné jednotky s dostatočnými právomocami (ergo rešpektujúc princíp decentralizácie), avšak zároveň by nebolo etnické hľadisko za každých okolností určujúce a opštiny s majoritným etnikom x by sa tak mohli stať súčasťou jednotky s majoritným podielom etnika y. Administratívnym opatrením by sa tak dali vytvoriť relatívne dobre ohraničené plochy – námatkovo Vareš by sa stal súčasťou moslimskej entity, Fojnica a Gornji Vakuf by sa stali papierovo chorvátskymi a prepojili by Prozor s Kiseljakom a ďalšími chorvátskymi okresmi v centrálnej Bosne, srbská entita by inkorporovala niekoľko moslimských okresov vo východnej Bosne atď. S takýmto riešením by sa však dalo počítať iba v prípade, ak by etnické hľadisko nebolo reálne v danom období rozhodujúce pri prijímaní politických rozhodnutí. Izetbegović by však nikdy nedopustil, aby napr. výrazne moslimská Srebrenica či Goražde ostali v rukách Srbov – a boli tak pravdepodobne neskôr dokonca pripojené k Veľkému Srbsku. Veľmi ťažko by sa riešila otázka Mostaru, ktorý patril k najviac multietnickým mestám v krajine[38]. V BiH existuje veľké množstvo miest, ktoré boli jednoznačne späté s predominantnou prítomnosťou príslušníkov jednej etnickej skupiny (hoci tento faktor  nemusel byť v období Titovej SFRJ na prvý pohľad významný), ale rovnako tak ich je množstvo „sporných“, pripadajúcich dvom či trom etnikám vzhľadom na historické skutočnosti i demografické štatistiky. Cazinská Krajina a trojuholník ohraničený mestami Tuzla, Sarajevo a Zenica sú moslimské. Západná Hercegovina je odvekou baštou chorvátskeho nacionalizmu – z tejto oblasti pochádzali nielen čelní politickí predstavitelia tzv. Herceg-Bosny, ale i samotného Chorvátska, napr. minister obrany Šušak sa narodil v Širokom Brijegu (počas éry SFRJ sa mesto i okres volali Lištica) a má tu dnes postavený pomník. Jedná sa i o okresy Livno, Grude, Ljubuški atď., kde je celkový ráz krajiny v podstate identický s neďalekým Chorvátskom. Okrem toho sú chorvátske i severné malé okresy na východ od Bosanského Brodu. Srbské oblasti boli historicky na juhovýchode krajiny s centrom v Trebinji (toto je tá skutočne „rurálna“ Bosna, pokiaľ chce niekto robiť výskum „tradičných srbských hodnôt“ medzi srbskými dedinčanmi, niet v BiH lepšieho miesta ako Nevesinje a pod.), ale i Glamoč a Bosansko Grahovo (ktoré však boli v priebehu konfliktu obsadené chorvátskou armádou a dnes sú súčasťou Federácie BiH). Tieto oblasti sú však vzájomne nepriliehajúce[39], nevraviac už o všetkých ďalších ešte nespomínaných sporných miestach – Derventa, Doboj, Kotor Varoš, Ključ, Travnik atď. Akékoľvek prekresľovanie mapy by tak pravdepodobne nič nevyriešilo – jediným „riešením“, ktoré začalo byť v podmienkach roku 1992 vo vtedajšej BiH aplikované, boli etnické čistky. 

Záver 

Cutileirova mierová iniciatíva je obzvlášť v srbských politických a historických kruhoch predstavovaná ako hodnotný vklad medzinárodného spoločenstva, ktorý však bol pochovaný tvrdohlavosťou predstaviteľov moslimskej komunity v BiH. Tento postoj pochopiteľne nie je vonkoncom presný, nesúhlasil by som však ani s pohľadom, ktorý je vlastný predovšetkým proponentom unitárneho bosenského štátu. Podľa ich názoru bol Cutileirov plán počiatkom budúcich postojov medzinárodného spoločenstva, ktoré akcentovali etnické stanovisko rozdeľovania krajiny a rezignovali tak na výstavbu novej BiH na občianskom základe. 

Srbské stanovisko je nutné odmietnuť z jednoduchého dôvodu – Cutileirov plán podľa môjho názoru nemohol predstavovať životaschopný model budovania BiH nie z dôvodu odmietnutia moslimskou delegáciou, ale kvôli jeho vlastnej neudržateľnosti v podmienkach bosenských reálií na jar 1992. Ako bolo v samotnej práci podotknuté, parcelácia krajiny na etnické kantóny vytvorila vzhľadom na mimoriadne heterogénnu štruktúru obyvateľstva pomerne bizarné entity, ktorých podoba by pravdepodobne nebola pevne zakotvená a nedostalo by sa im dostatočných bezpečnostných garancií zo strany medzinárodného spoločenstva. Úroveň ozbrojenia obyvateľstva, vznik množstva paramilitárnych vojenských jednotiek a odhodlanie politických orgánov bosenských Srbov, ktoré jednoznačne smerovalo k maximalizácii teritoriálneho zisku by zrejme rezultovali do prepuknutia konfliktu bez ohľadu na prijatie politickej dohody. 

Občiansky princíp presadzovaný SDA a časťou západných analytikov však považujem taktiež za nerealistický. Jeho proponenti sa v tomto prípade pokúšajú o aplikáciu niečoho, čo na prvý pohľad vyznieva takmer ideálne – pokračovanie Juhoslávie v malom. Juhoslávia (či iné multietnické federácie) však bola konštituovaná na predpoklade, že nacionálny aspekt budovania štátu bol cielene vylúčený a jeho prívrženci verejne ostrakizovaní. Prirodzene v istých oblastiach (armáda, polícia atď.) dochádzalo k istej dominancii srbského etnika ako najpočetnejšieho v SFRJ, charakter politického systému však vylučoval etnicitu ako prostriedok politickej mobilizácie. V BiH po rozpade SFRJ bola situácia diametrálne odlišná – SDA bola rovnako nacionalistickou stranou ako HDZ či SDS, líšila sa iba v presadzovaných cieľoch vzhľadom na politickú pluralitu moslimského obyvateľstva. HDZ a SDS sa zamerali na čo najväčšie oslabenie centra, čo prinášalo relevantným etnickým komunitám zrejmé výhody. Oproti tomu sa SDA pokúšala o unitárny model, čo by vzhľadom na demografické štatistiky prinieslo pozitíva a vyšší podiel na riadení štátu moslimskej komunite. Skutočných zástancov občianskeho princípu bolo v BiH, podobne ako v celej Juhoslávii, zúfalo málo, a to tak medzi politickými špičkami, ako aj – vzhľadom na výsledky volieb – medzi obyvateľstvom[40]. Cutileirov plán tak považujem vo vtedajších podmienkach za neuskutočniteľný a iniciatívu medzinárodného spoločenstva za oneskorenú. Náklonnosť k riešeniu bosenskej problematiky násilnými prostriedkami bola už v roku 1992 príliš veľká a kompromisy, ktoré boli nutným predpokladom úspechu každého jednania, sa všetkým zúčastneným stranám zdali byť neprijateľné. 


Zoznam použitej literatúry 

BAKER, James. 1995. The Politics of Diplomacy. New York: Putnam Adult, 1995 

BINDER, David. 1993. U.S. Policymakers on Bosnia Admit Errors in Opposing Partition in 1992. The New York Times [online]. 29. august 1993 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.nytimes.com/1993/08/29/world/us-policymakers-on-bosnia-admit-errors-in-opposing-partition-in-1992.html?scp=1&sq=US%20policy%20makers%20on%20Bosnia%20admit%20error%20in%20opposing%20partition%20in%201992&st=cse>  

BOSE, Sumantra. 2002. Bosnia after Dayton: Nationalist Partition and International Intervention. New York: Oxford University Press, 2002 

BOSE, Sumantra. 2007. Contested Lands. Cambridge: Harvard University Press, 2007 

BRINGA, Tone. 1995. Being Muslim the Bosnian Way: Identity and Community in a Central Bosnian Village. Princeton: Princeton University Press, 1995 

BURG, Stephen L., SHOUP, Paul, S. 1999. The War in Bosnia-Herzegovina: Ethnic Conflict and International Intervention. Londýn: M.E. Sharpe, 1999 

CAMPBELL, David. 1998. National Deconstruction: Violence, Identity, and Justice in Bosnia. Minneapolis: University of Minnesota Press, 1998 

DJORDJEVIĆ, Dimitrije, SAMARDŽIĆ, Radovan (eds.). 1989. Migrations in Balkan History. Belehrad: Institute for Balkan Studies, 1989 

FRIEDMAN, Thomas. 2001. Foreign Affairs; Not Happening. New York Times [online]. 23. január 2001 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.nytimes.com/2001/01/23/opinion/foreign-affairs-not-happening.html?scp=1&sq=Not+Happening&st=nyt>  

GURR, Robert, T. 1970. Why Men Rebel. Princeton: Princeton University Press, 1970 

HEČIMOVIĆ, Esad. 2001. Back to the Future. Bosnia Report [online]. Jún-október 2001, č. 23/24/25 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW:  <http://www.bosnia.org.uk/bosrep/report_format.cfm?articleID=752&reportid=151>  

HLADKÝ, Ladislav. 2006. Bosenská otázka v 19. a 20. století. Brno: Mezinárodní politologický ústav, 2006 

HOLBROOKE, Richard. 1998. To End a War. New York: Random House, 1998 

IZETBEGOVIĆ, Alija. 1997. Islám mezi východem a západem. Praha: TWRA, 1997 

JUDAH, Tim. 1997. The Serbs. History, Myth & Destruction of Yugoslavia. New Haven: Yale University Press, 1997 

KAPLAN, Robert. 1993. Balkan Ghosts – A Journey Through History. New York: Vintage Publishing, 1993 

KASUM, Damir. 2006. Vývoj politického systému Bosny a Hercegoviny po Daytonu a jeho současná podoba. Středoevropské politické studie [online]. Jar-leto 2006, roč. 8, č. 2-3 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=276>  

KOVAC, Janez, DOMI, Tanya. 2001. Friedman Triggers Bosnian Controversy. Balkan Crisis Report [online]. 1. február 2001, č. 214 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://revue.uccis.net/Daily/20010202.htm#Friedman%20Triggers%20Bosnian%20Controversy>  

LeBOR, Adam. 2004. Milosevic: A Biography. New Haven: Yale University Press, 2004 

LIBAL, Michael. 1997. Limits of Persuasion: Germany and the Yugoslav Crisis, 1991-1992. Londýn: Praeger, 1997 

MATVEJEVIĆ, Predrag, DIZDAREVIĆ, Zlatko, STEFANOVIĆ, Vidosav. 2003. Strůjci války a míru. Praha: G plus G, 2003 

MILANOVIĆ, Marko. 2009. Grand Chamber Judgment in Sejdic and Finci v. Bosnia. European Journal of International Law [online]. 22. december 2009 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW:  <http://www.ejiltalk.org/grand-chamber-judgment-in-sejdic-and-finci-v-bosnia/>  

PELLET, Allain. 1992. The Opinions of the Badinter Arbitration Committee: A Second Breath for the Self-Determination of Peoples. European Journal of International Law [online]. 1992, č. 3 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://207.57.19.226/journal/Vol3/No1/art12-13.pdf>  

RAMET, Sabrina, P. 2002. Balkan Babel. The Disintegration of Yugoslavia from the Death of Tito to the Fall of Milošević. Boulder: Westview Press, 2002 

SELL, Louis. 2003. Slobodan Milosevic and the Destruction of Yugoslavia. Durham: Duke University Press, 2003 

SILBER, Laura, LITTLE, Allan. 1996. Yugoslavia: Death of a Nation. New York: Penguin Books, 1996 

ŠEDO, Jakub. 2006. Stranický systém Bosny a Hercegoviny po Daytonu. Středoevropské politické studie [online]. Jar-leto 2006, roč. 8, č. 2-3 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=277>  

TRIFKOVIĆ, Srdja. 2008. Karadzic’s Arrest: Bosnian Myths Rehashed. Chronicles Magazine [online]. 22. júl 2008 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.chroniclesmagazine.org/index.php/2008/07/22/karadzics-arrest-bosnian-myths-rehashed/>  

TRIFUNOVSKA, Snežana. 1994. Yugoslavia through Documents – From its Creation to its Dissolution. Den Haag: Nijhoff, 1994 

WOODWARD, Susan. 1995. Balkan Tragedy: Chaos and Dissolution After the Cold War. Washington, D.C.: Brookings Institution Press, 1995 

ZIMMERMANN, Warren. 1996. Origins of a Catastrophe: Yugoslavia and its Destroyers, New York: Times Books, 1996

 

Materiály a dokumenty vo vlastníctve ICTY

Appeal to Peoples and Citizens of BH. 1991. 21. december 1991 

BBC Interview with Radovan Karadžić. 1992. 17. marec 1992 

Borba. 1992. 27. marec 1992 

Declaration of Assembly of Serbian People in BH. 1992. 24. marec 1992 

Dr. Karadžić before Beginning of Meeting in Lisbon. 1992. Glas, 22. február 1992 

English draft translation of short-hand record of the 11th session of the Assembly of the Serbian People in Bosnia and Herzegovina. 1992. Sarajevo, 18. marec 1992 

Grković Diary. 1992. 14. február 1992 

HDZ appeals to Croats on Referendum. 1992. Radio Beograd Network, 25. február 1992 

Letter from Radovan Karadžić, Momčilo Krajišnik and Nikola Koljević to Jose Cutileiro. 1992. Sarajevo, 26. február 1992 

Notebook of Radovan Karadžić’s meetings. 1992. 17. marec 1992 

Notes of 10th assembly session of Serbian people in Bosnia and Herzegovina. 1992. 11. marec 1992 

Notes of the meeting of the Assembly of Serbian People in BiH. 1992. 25. február 1992 

Notes of the meeting of the Deputies Club of the SDS of BiH. 1992. 28. február 1992 

Opposition Parties Criticize Lisbon Agreement. 1992. TANJUG, 24. február 1992 

Record of the 11th session of the Assembly of the Serbian People in Bosnia and Herzegovina. 1992. Sarajevo, 18. marec 1992 

Oslobodjenje. 1992a. 14. marec 1992 

Oslobodjenje. 1992b. 25. marec 1992 

Oslobodjenje. 1992c. 31.  marec 1992

Sarajevo Radio. 1992. 14. február 1992 

Statement of Principles for a New Constitutional Arrangement for Bosnia and Hercegovina. 1992a.  Brusel, 9. marec 1992

Statement of Principles for a New Constitutional Arrangement for Bosnia and Hercegovina.  1992b. Sarajevo, 18. marec 1992

Stenographic record of 11th Bosnian Serb Assembly Session. 1992. 18. marec 1992 

TANJUG. 1992a. 10. marec 1992 

TANJUG. 1992b. 11. marec 1992  

TANJUG. 1992c. 30. marec 1992 

Vjesnik. 1992. 27. február 1992

 

Iné materiály a dokumenty 

BOGDANICH, George. 1999. Yugoslavia: The Avoidable War, 1999 

CIA. Yugoslavia: Civil Conflict Likely in Croatia. 18. august 1990 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.foia.cia.gov/browse_docs.asp?doc_no=0000372256>   

CIA. Yugoslavia: Ethnic Tensions Remain High. 30. august 1990 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.foia.cia.gov/browse_docs.asp?doc_no=0000372258>  

CIA. Yugoslavia Transformed. 1. október 1990 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.foia.cia.gov/browse_docs.asp?doc_no=0000254259>  

Demografska struktura republike Bosne i Hercegovine - Nacionalna struktura prema popisu iz 1991 [cit. 2010-06-10]. Dostupný z WWW: <http://www.hdmagazine.com/bosnia/census.html>  


Tento výstup vznikl v rámci projektu číslo 261105/2010 řešeného na Filozofické fakultě Univerzity Karlovy v Praze z prostředků specifického vysokoškolského výzkumu v roce 2010.


[1] Celkovo sa dá hovoriť o piatich konfliktoch na území SFRJ, ktoré boli všetky motivované teritoriálnymi ambíciami, bojom o nezávislosť a etnický aspekt v nich zohrával kľúčovú rolu – 1) desaťdnová vojna medzi Juhoslovanskou národnou armádou (JNA) a slovinskými jednotkami teritoriálnej obrany (TO), 2) vojna medzi Chorvátskom a JNA, neskôr Armádou Juhoslávie (VJ), ktorej hlavná eskalácia bola zastavená prímerím v januári 1992 a definitívne ukončená ofenzívou chorvátskej armády v lete 1995, 3) vojna v Bosne a Hercegovine, zahájená v marci/apríli 1992 a ukončená podpisom Daytonskej mierovej zmluvy v Paríži ako dôsledku rokovaní v Daytone v decembri 1995, 4) konflikt v Kosove medzi VJ a Kosovskou oslobodzovacou armádou (UҪK), latentne prebiehajúci v druhej polovici 90. rokov, eskalujúci v roku 1998 a ukončený operáciou NATO Allied Force v období marec-jún 1999, 5) konflikt v Macedónsku medzi macedónskymi bezpečnostnými zložkami a Národnou oslobodzovacou armádou (UҪK), ukončený Ohridskou mierovou zmluvou v roku 2001. Pokiaľ čiastočne zúžime kritéria, ktoré definujú konflikt, môžeme vravieť i o šiestej udalosti, ergo stretmi medzi VJ a Oslobodzovacou armádou Preševa, Medvedje a Bujanovca (UҪPMB) v roku 2001. Pre účely tejto práce považujem za relevantnú hlavne prvú sériu etnických konfliktov trvajúcu  do roku 1995.

[2] Od roku 2008 sa toto tvrdenie rozšírilo okrem niekdajších federatívnych republík i na jednu z dvoch srbských provincií – Kosovo.

[3] Na strane druhej je potrebné podotknúť, že práve pád železnej opony a deštrukcia socialistickej ideológie umožnili i rapídny nárast popularity etnického nacionalizmu, ktorý fungoval ako ideologická náhrada defunkčného socializmu. Premena medzinárodného usporiadania a politických systémov niekdajších socialistických krajín tak v konečnom dôsledku nielenže zanechala medzinárodné spoločenstvo čiastočne ochromené, ale sama bola príčinou rozpadu multietnických federácií a vzniku nových, „národných“ štátov, ktorých ústrednou ideológiou sa stal etnický nacionalizmus.

[4] Dá sa však argumentovať aj spôsobom, že to bolo práve zvyšovanie napätia pod dojmom možného nebezpečenstva rozpadu krajiny, ktoré v konečnom dôsledku viedlo ku konfliktu. O pociťovaných hrozbách a tzv. bezpečnostnej dileme v multietnických krajinách neschopných čeliť drastickej zmene okolností bude pojednané v ďalších častiach práce.

[5] 20. decembra 1991 požiadala reprezentácia SR BiH o medzinárodné uznanie, na čo o deň neskôr zareagoval Momčilo Krajišnik ako predseda Bosensko-srbského národného zhromaždenia Výzvou k národom a obyvateľom BiH. V tejto výzve Krajišnik označil kroky podnikané časťou Predsedníctva a vlády BiH ako nelegálne a vyzval všetkých bosenských občanov bez ohľadu na národnosť, aby „zachovali mier a dobrú úroveň vzájomných vzťahov, kým sa krízu podarí vyriešiť demokratickými politickými prostriedkami“. (Appeal to Peoples and Citizens of BH, 1991)

Neskôr, 9. januára 1992, bola vyhlásená Srbská republika BiH, čo pochopiteľne ďalej prispelo k eskalácii napätia podobne ako v Chorvátsku po vzniku samostatných orgánov tamojších chorvátskych Srbov v priebehu roku 1991.

[6] Na tomto mieste si dovolím krátku odbočku. Proces vytváranie politických strán na nacionálnom základe sa odohrával vo všetkých multietnických krajinách prechádzajúcich transformačným obdobím po páde socialistického režimu a stal sa následne hybnou silou rozkladu týchto krajín. Základným motívom tohto procesu pritom veľmi často nebýva úprimné presvedčenie o „práve vlastného národa na sebaurčenie“, ale boj o moc – politickým lídrom týchto strán sa otvára v prípadnom novom štáte omnoho širší priestor na výraznejšie mocenské pôsobenie, keďže tento štát potrebuje zriadiť a obsadiť všetky nevyhnutné pozície v rámci zákonodárnej i výkonnej moci. Je pritom rozhodne atraktívnejšie stať sa prezidentom nezávislého štátu, než iba jednej republiky v rámci federácie. Nemyslím si síce, že pre Aliju Izetbegovića zohrávala takáto kalkulácia primárnu rolu, na strane druhej sa však politický systém BiH i dnes vyznačuje zaujímavým fenoménom. Hoci na prvý pohľad i v dôsledku vojnového konfliktu sú si moslimské, chorvátske a srbské politické strany navzájom hlavnými konkurentmi, v skutočnosti sa tento antagonizmus odohráva často iba na rétorickej úrovni (nemám samozrejme na mysli diskusie o prípadných reformách ústavy, kde etnické politické strany majú naozaj rozdielne záujmy). Každá etnická politická strana disponuje primárnou voličskou základňou v rámci vlastného etnika, a tak napr. pre SDS nie je de facto vo voľbách hlavným konkurentom SDA či HDZ, ale iné srbské politické strany na čele s SNSD. Najväčší politický boj sa tak odohráva medzi politickými stranami reprezentujúcimi to isté etnikum.

[7] Politický blok nacionálnych strán bol vytvorený predovšetkým pre víťazstvo vo voľbách, následne však začali medzi partnermi vznikať prvé konflikty. Pod vplyvom zhoršujúcej sa situácie v Chorvátsku dochádzalo k demonštratívnym aktom opustenia parlamentu chorvátskymi poslancami počas vystúpenia ich srbských náprotivkov, a opačne. Izetbegović pravdepodobne podľahol ilúzii, že sa im podarí bosenských Srbov prehlasovať, čo sa v prípade referenda naozaj stalo (Hladký, 2006, s. 253).

Izetbegović zrejme predpokladal, že medzinárodné uznanie nezávislosti BiH vytvorí dostatočnú záruku, aby sa bosenskí Srbi zdržali ozbrojeného vystúpenia – ešte v marci 1992 vyhlásil, že „vojna v BiH nebude, ani domáca, ani importovaná zvonku“. Jednalo sa o flagrantné podcenenie situácie a kompletne opačný odhad akcií bosenských Srbov (Matvejević et.al., 2003, s. 125).

[8] Začiatkom jesene boli v obci Kravice za nevyjasnených okolností zabití dvaja Moslimovia, v dôsledku čoho začali tamojší Srbi opúšťať svoje obydlia v strachu z odvety. Následne sa konštituovali prvé oddiely moslimských milícií „zelene beretke“ a regionálne výbory Strany demokratickej akcie (SDA) začali organizovať takisto svoje ozbrojené skupiny – oddiely tzv. Vlasteneckej ligy BiH (Hladký, 2006, s. 259).

[9] Pre informácie o postojoch a sympatiách nezanedbateľného množstva západných politikov i novinárov ohľadom politických pozícií bosenských Moslimov zrv. napr. Holbrooke, 1998.

[10] Ja osobne nepovažujem náboženské hľadisko v juhoslovanských konfliktoch za kľúčový motív. Skôr sa prikláňam k teórii, že sa jednalo o stret viacerých etnických nacionalizmov, pričom identita jednotlivých etník bola konštituovaná i na náboženskom základe, tento však nepredstavoval hnací princíp konfliktu. V procese konštituovania SDA síce konfesionálne krídlo zoskupené okolo Izetbegovića porazilo sekulárne orientovaných Moslimov na čele so Zulfikarpašićom, Izetbegovićovi však nešlo o vytvorenie akéhokoľvek teokratického štátneho útvaru a pravdepodobne si uvedomoval limity svojich možností daných i vlažnou vierou množstva bosenských Moslimov. Primárnou motiváciou bol klasický boj o teritórium, v rámci ktorého by dané etnikum mohlo získať rozhodujúcu politickú moc. Prítomnosť zahraničných žoldnierov z islamských krajín, ako i odhalenie tajnej teroristickej bunky v roku 1996, považujem skôr za sekundárne prejavy konfliktu. Izetbegovićovi však v očiach srbských komentátorov rozhodne poškodilo autorstvo jeho Islamskej deklarácie, v ktorej hájil rôzne militantne znejúce názory typu „prináležitosť BiH k panislamskému svetu od Maroka až po Indonéziu“. Zrv. napr. Izetbegović, 1997; Matvejević, 2003, s. 89-134. Pre prevažne prosrbský pohľad na Izetbegovićovo pôsobenie viď Bogdanich, 1999.

Okrem toho poskytuje podľa mňa ilustratívny pohľad Ivo Banac vo svojom predslove k publikácii Balkan Babel, keď tvrdí, že národnostný problém v SFRJ nevychádza z náboženských rozdielov, kultúrnej diverzity, ani nerovnomerného ekonomického vývoja, ale bol dôsledkom rôznych nacionálnych ideológií, ktoré sa zjavili a následne boli zneužité politickou reprezentáciou jednotlivých etnických skupín (Ramet, 2002, s. xiii).

[11] Nezabúdajme však, že tento koncept presadzovaný srbskou politickou reprezentáciou by znamenal zánik pôvodnej multietnickej Juhoslávie, ktorá predpokladala absenciu dominancie akéhokoľvek etnika, a naopak viedol k vytvoreniu omnoho centralizovanejšieho štátneho útvaru ovládaného Belehradom. Na prvý pohľad sa môže zdať, že podobné úvahy rezignovali na aplikáciu akéhokoľvek občianskeho princípu, na jeho realizáciu však musí existovať evidentná politická vôľa, ktorá by bola oprostená uvažovania v kategóriach jednotlivých etník. Všetci politickí lídri jednotlivých častí niekdajšej SFRJ boli pritom presným opakom takéhoto postoja – tak ako sa bosenskí a chorvátski Srbi obávali vzniku samostatnej a unitárnej BiH a Chorvátska, ovládaných Izetbegovićom a Tudjmanom, obávali sa i Slovinci, Chorváti, a neskôr i Moslimovia a Macedónci (o kosovských Albáncoch ani nehovoriac) zotrvania v centralizovanej Juhoslávii dominovanej nacionalistickou Miloševićovou politikou.

[12] Neskorší viceprezident RS Nikola Koljević v januári 1992 povedal, že “Je načase prestať sa zaoberať absurdnou ideou mini Juhoslávie…ak ju chcú iba Srbi a Čiernohorci, aký má zmysel nútiť ostatných, aby v nej taktiež zotrvali? Mali by sme začať uvažovať o novej federácií srbských území” (Judah, 1997, s. 201).

[13] Opäť teda došlo k aktu majorizácie a prehlasovaniu bosenských Srbov poslancami reprezentujúcimi Moslimov (SDA) a Chorvátov (Chorvátske demokratické spoločenstvo BiH – HDZ-BiH). Konkrétne sa jednalo o dva dokumenty: Memorandum a Platforma o štatúte BiH vo vnútri budúceho juhoslovanského spoločenstva.  Z textu týchto dokumentov vyplývalo, že sa stále počítalo s možnosťou vytvorenia voľného združenia juhoslovanských republík, čoraz viac sa však do popredia dostávala možnosť úplne samostatného štátneho vývoja (Hladký, 2006, s. 261).

[14] V podstate sa tento vývoj dá charakterizovať jednoduchou otázkou, ktorú si kládla každá etnická skupina: Prečo by som ja mal byť menšinou vo vašom štáte, keď vy môžete byť menšinou v mojom? (Holbrooke, 1998, s. 31)

[15] Podľa politológa Chaima Kaufmanna je príčinou rozdelenia štátnych útvarov, transferov populácie a násilia neriešiteľná bezpečnostná dilema. Táto dilema vzniká, keď sa opatrenia materiálneho i čisto rétorického charakteru, ktoré etnická skupina používa pre vlastnú obranu, stávajú zároveň hrozbou pre druhú etnickú skupinu. V konečnom dôsledku tak žiadna komunita nemôže zabezpečovať vlastnú bezpečnosť bez súčasného ohrozovania inej komunity. Ja sa však prikláňam skôr k stanovisku iného analytika Boseho, ktorý tvrdí, že sa príčina zamieňa za následok. Práve stále pravdepodobnejšia možnosť secesie, resp. rozdelenia so sebou prináša bezpečnostnú dilemu medzi zasiahnutými etnickými skupinami. Akonáhle tak politici reprezentujúci jednotlivé etniká BiH pripustili možnosť rozdelenia (ba dokonca možno akonáhle sa rozdelenie vôbec pripustilo na federálnej úrovni na prelome 80. a 90. rokov), obyvateľstvo sa ocitlo v limitoch bezpečnostnej dilemy, ktorá postupne viedla k eskalácii napätia a ťažkému dosahovaniu kompromisných riešení (Bose, 2002, s. 174-179).

[16] Tento etnický princíp dominoval úvahám a plánom pre vyriešenie bosenského konfliktu i neskôr a stal sa základom Daytonskej mierovej dohody z roku 1995. Niektoré jeho kontroverzné aspekty boli časom revidované. Podľa Ústavy BiH predstavujú Bosniaci, Chorváti a Srbi konštitutívne národy krajiny, avšak Ústava Republiky Srbskej hovorila výlučne o Srboch ako konštitutívnom národe entity a naopak Ústava Federácie BiH považovala za konštitutívne národy Federácie iba Chorvátov a Bosniakov. Tento fakt sa prejavil v inštitucionálnom rámci entít, kde boli do úradov dosadzovaní iba ľudia „správnej“ národnosti. Tzv. Sarajevské dohody zo dňa 27. marca 2002 zakotvili zastúpenie všetkých bosensko-hercegovských národov v inštitucionálnej sfére personálnej politiky entít (Kasum, 2006).

Niektoré problémy však pretrvávajú dodnes – pri kandidovaní na de facto akékoľvek politické funkcie sa automaticky počíta s tým, že sa kandidát prezentuje ako príslušník jedného z troch konštitutívnych národov, čo mu vzápätí priďeľuje konkrétne umiestnenie v rámci kvót určených pre reprezentantov týchto národov. Kandidáti identifikujúci sa s akýmkoľvek iným konceptom národnosti sú z politického procesu vylúčení, pretože sa s touto „anomáliou“ jednoducho nepočíta. Týmto stavom  sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva v Strasbourgu v prípade Sejdić and Finci vs. BiH, v ktorom sa dvaja občania BiH rómskeho, resp. židovského pôvodu, sťažovali na diskrimináciu zo strany bosenskej ústavy vychádzajúcej z Daytonskej mierovej zmluvy. Súd rozhodol (pochopiteľne) v ich prospech v decembri 2009, je však otázne, či bude mať tento rozsudok nejakú váhu, keďže zmena bosenskej ústavy záleží na dohovore troch hlavných etnických skupín (Milanović, 2009).

[17] Uznanie BiH v jej pôvodných hraniciach malo podľa plánov amerických diplomatov zamedziť prepukajúcim vlnám etnicky motivovaného násilia a zabrániť vytváraniu paramilitárnych jednotiek, ktorých ciele boli zamerané na zmenu statu quo. Ako vieme, uznanie spôsobilo pravý opak tohto zámeru.  Zrv. Burg; Shoup, 1999, s. 113

[18] Zrv. napr. Holbrooke, 1998, kde autor popisuje komplikovanosť rokovacieho procesu s Alijom Izetbegovićom (i ďalšími predstaviteľmi jeho delegácií) napriek sympatiám obvykle prejavovaných z americkej strany.

[19] Pre diskusiu o tejto problematike viď napr. Bogdanich, 1999. Predmetné dokumenty sú obzvlášť CIA, 1990a; CIA, 1990b; CIA, 1990c.

[20] Nemecká zahraničná politika voči Balkánu sa vzhľadom na jej „prebudenie“ a silnú mieru angažovanosti stala pochopiteľne objektom viacerých analýz. Ako kľúčový motív presadzovania slovinských a chorvátskych požiadaviek sa obvykle uvádza silný tlak verejnej mienky. Nemecko (i Rakúsko) malo historicky silné putá s katolickými juhoslovanskými republikami a nemecká vláda sa tak dostala pod tlak nemeckej katolíckej hierarchie, bavorskej CSU a vplyvných novín Frankfurter Allgemeine Zeitung. Obecne malo vplyv na utváranie verejnej mienky spracovávanie konfliktu bavorskou televíziou, ktorá je úzko prepojená s konzervatívnou bavorskou vládou i cirkevnými predstaviteľmi.  Okrem toho sa uvádza snaha Helmuta Kohla o oživenie nemeckého vplyvu v Európe, pričom pre túto stratégiu neváhala nemecká vláda voči ostatným členským štátom ES použiť nátlak súvisiaci napr. s ochotou učiniť kompromisy voči Veľkej Británii či Francúzsku v otázkach ekonomickej politiky. Viď napr. Bogdanich, 1999; Libal, 1997.

V otázke BiH sa však tieto motívy do veľkej miery eliminovali, pričom si nemeckí diplomati uvedomovali riziko vyplývajúce zo zapojenia JNA v bosenskom konflikte na strane Srbov. Nemecký veľvyslanec v Juhoslávii Hansjőrg Eiff bol presvedčený, že BiH nemôže prežiť ako samostatná krajina po unilaterálnom vyhlásení nezávislosti bez efektívnej zahraničnej pomoci (Woodward, 1995, s. 195).

[21] Chorvátsko v tom období spolupracovalo s P.R. agentúrou Rudder Finn, čo skutočne veľmi výrazne pomohlo pozitívnemu imidžu chorvátskej politiky v zahraničí. Tento obraz bol v prudkom protiklade voči Srbom, ktorí na dôležitosť vytvárania kladného P.R. do veľkej miery rezignovali. V priebehu vojenského konfliktu sa bosenskí Srbi dopustili niekoľko neodpustiteľných krokov z hľadiska budovania vlastného obrazu, ako napr. arogantné správanie dcéry Radovana Karadžića Sonji v pozícii šéfky medzinárodného tlačového centra v Pale, či zajatie cca 400 príslušníkov UNPROFOR Mladićovými jednotkami a ich pripútanie reťazami k strategickým objektom (Bogdanich, 1999; Holbrooke, 1998, s. 63; Judah, 1997, s. 221).

[22] Pre záhrebský týždenník DANAS Zimmerman povedal, že „USA majú eminentný záujem na vytvorení jednotnej a integrálnej BiH“ (Bose, 2007, s. 125).

[23] Stačí spomenúť vnútrostranícky puč proti Ivanovi Stambolićovi, protiústavné zosadenie straníckych lídrov vo Vojvodine a Kosove, organizácie „spontánnych“ pouličných demonštrácií na podporu „antibyrokratickej revolúcie“ v autonómnych provinciách i Čiernej Hore, dodatky k srbskej ústave efektívne rušiacu právomoci autonómnych provincií, bojkot slovinského tovaru, potlačenie belehradských demonštrácií z marca 1991 za využitia armády atď. Táto práca rozhodne nie je analýzou srbskej politiky 80. a 90. rokov a osobnosti srbského prezidenta, pre detailnejšie info tak viď napr. LeBor, 2004; Sell, 2003. Hoci sú obe publikácie do istej miery proamerické a voči Miloševićovi značne kritické, poskytujú dobrý vhľad do politických motívov srbského prezidenta, ktorého negatívne pôsobenie na vývoj v SFRJ je naviac len ťažko súhrnne spochybniteľné.

[24] Vjesnik, 27. február 1992, materiály ICTY

[25] Keďže návrhy v podobnom duchu, zamerané na podľa možností nenásilný transfer obyvateľstva medzi jednotlivými entitami, mali taktiež svoje miesto v diskurze o riešení juhoslovanskej krízy, považujem za vhodné urobiť na tomto mieste krátku odbočku. Podľa týchto plánov by sa tak vyriešil ústredný problém republík ako BiH, kde príslušníci všetkých etnických skupín veľmi nerovnomerne obývali rôzne časti krajiny a táto heterogenita znemožňovala mierumilovné rozdelenie územia, ako sa stalo napr. v Československu (či, do istej miery, i v Slovinsku). Na Balkáne sa pritom v histórii niekoľkokrát podobné akty odohrali. V roku 1923 sa Grécko a Turecko Zmluvou z Lausanne dohodli na výmene zostávajúcej menšinovej populácie. Bulharsko sa k tejto iniciatíve pripojilo bilaterálnymi dohodami s oboma štátmi. V rokoch 1924-1933 emigrovalo v dôsledku medzivládnych dohôd z oblasti Macedónska do Turecka približne 100.000 osôb. V roku 1938 sa uskutočnil dialóg medzi Tureckom, Rumunskom a Juhosláviou o presídleniu signifikantného podielu moslimskej populácie (do veľkej miery sa jednalo i o etnických Albáncov) do Turecka, čo malo viesť k osídleniu vyprázdnených častí Anatólie a zároveň zbaveniu sa nekresťanského obyvateľstva balkánskych štátov – dohoda však nakoniec nebola ratifikovaná. V rokoch 1952-1967 došlo k ďalšej migrácii moslimského obyvateľstva (okolo 175.000) z Juhoslávie do Turecka (Judah, 1997, s. 88).

Dimitrije Djordjević z Kalifornskej univerzity sa v tejto súvislosti zmieňuje, že dohody medzi Gréckom, Bulharskom a Tureckom síce znamenali síce utrpenie pre vtedajšie obyvateľstvo, z dlhodobého hľadiska však boli požehnaním. Došlo totiž k transformácii predmetných štátov na etnicky relatívne homogénne jednotky a stabilizácii hraníc, pozdĺž ktorých sa usídľovali novopríchodzí príslušníci domovského etnika. Zatiaľ čo tento vývoj znamenal v prípade Grécka koniec tzv. konceptu Megali (akási obnova Byzantskej ríše pod vedením novodobého Grécka), národy západného Balkánu zostali roztrúsené po celom jeho území a stále sa tak nezbavili pocitov krivdy a nenaplnených snov o Veľkom Srbsku, Chorvátsku atď (Djordjević; Samardžić (eds.), 1989, s. 124).

Toto riešenie však má v dnešnom kontexte problém tak morálny, ako i praktický. Zatiaľ čo pred sto rokmi boli podobné dohody v podstate akceptovateľné, v súčasnosti by sa podobný scenár dal nazvať legalizovanými etnickými čistkami, keď by veľké skupiny obyvateľstva boli diskriminované vzhľadom na svoj etnický pôvod a nútené opustiť svoje obydlia, ktoré často v prípade BiH ich rodiny obývali po dlhé desaťročia. Z hľadiska praktickej uskutočniteľnosti má tento plán niekoľko komplexných nedostatkov: pravdepodobná neochota kľúčových medzinárodných hráčov na čele s USA zaviazať svoje armádne zdroje pre podobne riskantný podnik; komplikovaná geopolitická situácia zahŕňajúca nielen BiH, ale i krajinských Srbov v Chorvátsku, pričom uznanie zrejme vytvoreného Veľkého Srbska by bolo pre západ v danom kontexte ťažko predstaviteľné; absencia finančných prostriedkov nutných pre vytvorenie znesiteľných životných podmienok pre presídlené obyvateľstvo; neexistencia akejkoľvek legitímnej medzinárodnoprávnej normy posväcujúcej podobnú stratégiu. Príklad rozdelenia provincie Punjab po vytvorení samostatnej Indie a Pakistanu v roku 1947 pritom hovorí, že kontrolované výmeny obyvateľstva môžu dopadnúť nakoniec značne neslávne – už spomínaná bezpečnostná dilema spôsobila, že hoci okolo 9 miliónov ľudí bolo presunutých pod vojenským a administratívnym dozorom, bolo z nich nakoniec približne 10% zmasakrovaných. Okrem toho trpeli títo presídlenci značnou psychologickou traumou nielen v dôsledku krvavých udalostí presunu, ale i konfliktnou atmosférou nového prostredia, ktoré bolo pre nich v mnohých prípadoch viac cudzie, než to staré, multietnické (Bose, 2002, s. 173, 192-194).

[26] Slovami Momčila Krajišnika: „Existujú štyri zúčastnené strany (3 z BiH a ES)...Záujmom ES je, aby sa BiH nerozpadla a zachovala si súčasné hranice. Toto je síce proti našim záujmom, ale boli sme ochotní prispôsobiť sa, aby sme zabránili vytvoreniu islamskej republiky v Európe. Ak sa BiH stane unitárnym štátom, stane sa v budúcnosti i štátom islamským...Ale Srbi v BiH musia ostať vlastnými pánmi, nesmú prerušiť svoje väzby s ostatnými Srbmi v Juhoslávii. Z týchto dôvodov je najlepšie, aby sa BiH transformovala v súlade s vôľou všetkých troch národov, pričom nášim návrhom je konfederatívny štát“ (Notes of the meeting of the Deputies Club of the SDS of BiH, 1992).

[27] Aj keď HDZ namietala, že centrálna vláda stále disponovala priveľkými kompetenciami a Izetbegović pripustil, že preňho bolo ťažké zmieriť sa s etnickým princípom kantonizácie BiH (Tanjug, 1992a)

[28] Podľa ministra zahraničných vecí RS Aleksa Buhu boli hlavné dôvody dva: oddelenie srbského národa v BiH od ostatných Srbov a obnovenie situácie, v ktorej „žil srbský národ 400 rokov v otroctve.“ (Notes of 10th assembly session of Serbian people in BiH, 1992)

[29] BiH by sa podľa tohto návrhu stala „štátom, pozostávajúcim z troch územných jednotiek, vytvorených na etnickom základe a berúcich do úvahy ekonomické, geografické a iné kritéria.“ Hranice BiH mali ostať zachované a „ani vláda BiH, ani vlády územných jednotiek nesmeli podporovať teritoriálne nároky susedných štátov.“ Suverenita by vychádzala z úrovne etnických skupín a bola by realizovaná prostredníctvom územných jednotiek a až následne centrálnej vlády. Parlament by pozostával z dvoch komôr – do prvej by sa volilo priamo, zatiaľ čo druhá by disponovala rovnakým počtom zastupiteľov zo všetkých jednotiek. Tento centrálny parlament by mal kompetencie v oblasti centrálnej banky, monetárnej politiky, zahraničnej politiky, obrany, vyššieho vzdelávania, štátnych symbolov, náboženstva atď. Na prijatie zákona by bola potrebná štvorpätinová väčšina všetkých poslancov. Územné jednotky by mali právo zriadiť a udržiavať vzťahy a kontakty s inými republikami a ich organizáciami, pokiaľ by tieto vzťahy a kontakty nenarúšali  nezávislosť a integritu BiH (Statement of Principles, 1992b).

[30] Podľa niektorých správ bol tento dokument reprezentantmi jednotlivých delegácii i podpísaný, na tlačovej konferencii nasledujúcej bezprostredne po ukončení rokovaní však Cutileiro vyhlásil, že účastníci s dokumentom „súhlasili“, nie že ho podpísali (Burg; Shoup, 1999, s. 110).

[31] Absurdnosť tohto a všetkých podobných návrhov je zjavná na prvý pohľad – každej etnickej komunite vyhovoval iný cenzus a dohadovať sa o tejto otázke sa tak pri neochote učiniť kompromis dalo donekonečna. Presne v tomto duchu pokračoval v debate ďalší predstaviteľ HDZ Iko Stanić, ktorý 27. marca vyhlásil: „Mapa z Konaku nemôže byť vonkoncom  použitá ani ako základ pre multilaterálne rokovania o budúcnosti BiH, pretože bola postavená na cenze z roku 1991, čo bolo nerealistické a zmanipulované, aby boli Chorváti oslabení (!) (Borba, 1992).

[32] Bosensko-srbský parlament sa na svojom zasadnutí z 24. marca uzniesol, že „akékoľvek uznanie nezávislosti pred dosiahnutím konsenzu všetkých troch etnických komunít ohľadom štruktúry BiH by viedlo k nepredvídateľne tragickým následkom, ktorým je potrebné vyhnúť sa za každú cenu“ (Declaration of Assembly of Serbian People in BiH, 1992).

[33] Počas návštevy Harisa Silajdžića u rakúskeho ministra zahraničných vecí Aloisa Mocka vyjadril rakúsky minister „absolútne presvedčenie, že BiH bude uznaná 6. alebo 7. apríla, aby mohla byť situácia upokojená a stabilizovaná (!)(Oslobodjenje, 1992c).

[34] V tejto súvislosti sa pomerne veľa hovorilo o publikácii Kaplan, 1993, ktorá mala údajne ovplyvniť americká administratívu prezidenta Busha pri rozhodovaní o neangažovanosti v juhoslovanských konfliktoch. Tento postoj zhrnul už spomínaný niekdajší americký veľvyslanec v SFRJ Eagleburger: „Povedal som to už 38.000 ráz a musím to povedať taktiež ľuďom tejto krajiny. Táto tragédia nie je niečo, čo sa dá riešiť zvonku a je naozaj potrebné, aby to každý konečne pochopil. Kým sa Moslimovia, Srbi a Chorváti sami nerozhodnú prestať sa navzájom vraždiť, neexistuje nič, čo by vonkajší svet mohol ohľadom toho učiniť“ (Holbrooke, 1998, s. 23).

[35] Dokazovanie tohto tvrdenia na základe historických argumentov by zabralo príliš veľa priestoru, naviac pre účely tejto práce nie je nevyhnutne z dôvodu existencie veľkého množstva relevantnej literatúry potrebné. Viď napr. Bose, 2002, s. 10-18.

[36] V tejto súvislosti je dôležité nezabúdať na ekonomický prepad SFRJ koncom 80. rokov. Akonáhle ekonomická výkonosť upadá, avšak očakávania obyvateľstva zostávajú konštantné, dochádza nielen k zvýšeniu miery frustrácie, ale i stále sa prehlbujúcej náklonnosti k použitiu násilných prostriedkov. Ľudia pritom prejavujú vyššie tendencie nespokojnosti v prípade straty niečoho, čo už vlastnili, ako keď iba stratia nádej v niečo, čo ešte stále nemajú. Akonáhle sa dá následne ekonomický prepad spojiť prostriedkami propagandy s konkrétnou „out-group“, frustrácia obyvateľstva sa nevyhnutne obráti proti tejto skupine. Prípadné nové doktríny a riešenia sú zároveň najpríťažlivejšie vtedy, ak nie je jednoduché identifikovať skutočný zdroj masovej frustrácie (Gurr, 1970, s. 50, 197-198).

[37] Téma interetnických vzťahov v Titovej Juhoslávii je mimoriadne populárnou u všetkých analytikov, ktorí sa pokúšajú vysvetľovať dôvody vzniku neskoršieho konfliktu z jednej či druhej strany. Proponenti téz vnútornej harmónie (Donia a Fine), ako i odvekej nenávisti (Kaplan) si bez väčších problémov nájdu partikulárne príklady dokazujúce správnosť ich tézy, z ktorých následne odvodzujú pohľady na legitimitu vyhlásenia nezávislosti BiH, srbskú agresiu, zapojenie medzinárodného spoločenstva a podobu post-daytonského politického systému krajiny. Hoci sa isté charakteristiky vlastné obecne obyvateľom BiH dajú zovšeobecniť, iné postoje existovali napr. u ľudí obývajúcich mestské centrá typu Sarajevo, a u vidiečanov z východnej Hercegoviny. Podobne tak zohrávalo rolu príbuzenské prostredie (počet príslušníkov iného etnika v rodine) atď. Za pomerne vhodný príklad ilustrácie myslenia (pravdepodobne) väčšiny obyvateľov BiH žijúcich v menších okresných mestách považujem pohľad p. Trifunovića, srbského robotníka zo Sanského Mostu: „Vzťahy medzi Srbmi a Moslimami pred vojnou boli srdečné – pracovali spolu v továrňach, ich deti spolu chodili do škôl, ľudia sa priateľsky zdravili na uliciach a zdieľali spoločný verejný priestor a služby. Ale doma sme ich (Moslimov) vždy volali Turci. Pomenovanie pritom nemalo niesť žiaden pejoratívny nádych, bolo jednoducho zaužívanou praxou“ (Bose, 2002, s. 15). Príslušníci rôznych etnických komunít si tak uvedomovali vlastnú identitu i rozdiely oproti identitám príslušníkov ostatných komunít, toto kritérium však nemalo pre každodenný život praktický význam. Vzhľadom na prevládnutie iných prvkov dôležitejších pri vzájomnej interakcii, etnicita sa stiahla do úzadia. Latentne však jej vnímanie zostávalo prítomné.

[38] Pre detaily cenzu z roku 1991, ktorý sa stal základom pre vytváranie Cutileirovej mapy, viď Demografska struktura republike Bosne i Hercegovine, 1991.

[39] Nielen to, niekedy sa jedna časť potenciálnej entity náležiacej konkrétnemu etniku líši v istých atribútoch od druhej. Cazinská Krajina bola do veľkej miery ovplyvnená Agrokomercom Fikreta Abdića, čo sa prejavilo v otvorenom vzopretí sa politike sarajevského vedenia SDA a následných ozbrojených zrážkach, ktoré ukončilo až víťazstvo 5. zboru Armády BiH generála Dudakovića nad Abdićovými silami. Podobne tak existovalo isté napätie medzi bosenskými Srbmi v Pale a tými, čo obývali Banju Luku a priľahlé oblasti – Banja Luka reprezentovala skôr umiernené krídlo.

[40] Protesty pred budovou republikového parlamentu, ktorých sa zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc ľudí, svedčia na prvý pohľad o opaku. Je pochopiteľné, že občania BiH si neželali vojenský konflikt a zasadzovali sa za zachovanie multietnického charakteru krajiny, ktorý relatívne dobre fungoval v celojuhoslovanskom kontexte. Pravdepodobne si však zároveň neuvedomovali, že odovzdanie hlasov nacionálne orientovaným stranám bráni tomuto vývoju a vedie k eskalácii napätia. Podobná dichotómia medzi prevládajúcimi postojmi a volebnými výsledkami je v krajinách prechádzajúcich radikálnou transformáciou častá – napr. v slovenskej časti ČSFR mal v roku 1992 Vladimír Mečiar obrovskú osobnú podporu, no napriek tomu by sa v prípade konania referenda zrejme väčšina Slovákov vyslovila za zachovanie spoločného štátu. To, že osoba Mečiara pritom symbolizovala rozdelenie, sa vo volebných výsledkoch neprejavilo.

 


Celá studie | Autor: Mgr. Michal Hrušík | Počet komentářů: 0 | Přidat komentář | Informační e-mail Vytisknout studii


Všechny zveřejněné texty podléhají autorskému zákonu a je ze zákona zakázáno je publikovat bez svolení jejich autora.